predčasne na začiatku siedmeho mesiaca. Dnes má dievčatko tri rôčky a jej mama pár ťažkých chvíľ, súvisiacich s predčasným príchodom bábätka na svet, za sebou.
"Začiatkom siedmeho mesiaca sme spolu s manželom odcestovali do Leukuše za rodinou. Mali sme tam pobudnúť niekoľko dní, no nakoniec sa návšteva neplánovane predĺžila. Rozhodla o tom noc 8. októbra 2000. V tú noc som sa prebudila s pocitom, že krvácam. Na chodbe ma zbadala teta, ktorá sa zmohla iba na jednu vetu - Lucia, veď ty krvácaš!" rozpráva ešte stále so strachom v očiach mladá mamička. "Ani neviem ako, a hneď bol celý dom hore nohami. V priebehu niekoľkých minút boli všetci prebudení z polnočného spánku a prichystaní na odchod so mnou do nemocnice," pokračuje pani Lucia, ktorú v tú osudnú noc priviezli do nemocnice v Revúcej, kde padlo jednoznačné rozhodnutie - dieťa musí prísť na svet. Hlavným cieľom lekárov bolo zachrániť ohrozený život matky a až potom dieťaťa, ktorému sa nedávala veľká šanca. No Monika nakoniec všetkých prekvapila svojím hlasným a silným plačom.
"Keď som sa zobudila z narkózy, oznámili mi, že som porodila zdravé dieťatko, ktoré museli previesť helikoptérou do Banskej Bystrice. Ihneď som sa opýtala, či je to dievčatko alebo chlapček, no sestra mi nevedela odpovedať. Nakoniec som sa dozvedela od sanitára, že mám 'krásne dievčatko'," spomína na ťažké, no krásne okamihy.
Svoje dieťa videla prvýkrát po týždni, až keď ju prepustili z nemocnice. Banská Bystrica sa načas stala jej prechodným bydliskom. Raz do týždňa ju chodila navštíviť a každý deň telefonovala do nemocnice. "Najkrajšou správou bolo pre nás, keď nám oznámili, že pribrala nejaký ten gram. Celá rodina sme sa nesmierne tešili aj z jedného jediného gramu!" rozpráva pani Lucia a ukazuje nám malé papieriky, na ktorých sú zapísané prvé údaje o váhe dieťatka do prvých siedmich mesiacoch života. "Tešili sme sa z jej rastúcej váhy a sily, lebo keď som ju videla prvýkrát, bolo to čosi neopísateľné. Ležala 30-centimetrová v inkubátore s nožičkami pripomínajúcimi malé plutvičky skromnej žabky. Bola taká drobná ako maličká detská bábika a pohľad na ňu mi spôsoboval nielen nesmiernu radosť, ale aj obavy, ako sa čo len dotknúť takého krehkého stvorenia." Ako nám však pani Lucia prezradila, obraz krehkého dievčatka bol skutočne iba jej dojmom, pretože Monika bola veľmi silná a zdravotné sestry o nej hovorili, že je najživšie bábätko na oddelení.
Po štyroch mesiacoch pustili Moniku domov, no nie nadlho, pretože ešte v ten deň ju postretli ďalšie zdravotné problémy a musela ísť späť do Banskej Bystrice na operáciu. "Bolo to čosi strašné! Mali sme ju doma len jeden deň! Veľmi sme sa vtedy s manželom zľakli," listuje v spomienkach Monikina mama. To, že je Monika silné dievčatko, sa neskôr potvrdilo, pretože okrem poškodených očiek nemala žiadnu chorobu ani postihnutie, ktorého sa rodičia tak obávali.
"Dlho sme čakali na to, kedy začne malá sedieť. Bála som sa, že to bude problém. Napokon sa udržala sama posediačky, keď mala rok. Odvtedy sa všetko spustilo ako lavína. Nejaký čas nato začala chodiť a chýbali už len prvé slová. Tie vyslovila síce až po dvoch rokoch, ale predsa. Malá si so všetkým trošku počkala, čo bolo v poriadku, pretože psychologička ju ohodnotila na dieťa s polročným zaostávaním. Moniku považujeme teda za nie trojročnú, ale za dva a polročnú," uzatvára pani Lucia svoje rozprávanie.
Práve tento mesiac začala Monika chodiť do materskej školy. Zatiaľ sú na ňu len samé pochvaly. Dievčatko je veľmi živé a najradšej, podľa slov mamičky, šantí. V budúcnosti čaká malú Moniku ešte jedna operácia očí. Držíme palce, aby všetko dobre dopadlo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
