šachistku Zuzanu Hagarovú, zosadil z trónu iný šachista. Titul však zostal v rodine. Tým šachistom totiž bol jej mladší brat Eduard Hagara. Trojnásobný majster Slovenska a kandidát na titul medzinárodného majstra sa vďaka svojim šachovým výsledkom prebojoval na desiate miesto v slovenskom ratingovom rebríčku.

V ankete o najúspešnejšieho športovca okresu Kežmarok ste v kategórii dospelých získali najvyššie ocenenie. Rátali ste s takýmto úspechom?

- Ja som vôbec nečakal takéto umiestnenie. Pôvodne som šiel na vyhlásenie s tým, že budem len jeden spomedzi ostatných najlepších športovcov, a nie ako najlepší športovec. Naozaj ma to prekvapilo. Myslím, že sú v okrese aj lepší športovci, ktorí by si tento titul zaslúžili.

V predošlých ročníkoch ankety si titul najlepšej športovkyne trikrát odniesla vaša sestra Zuzana. Aké to bolo vystriedať sestru?

- Skutočne ma zaskočilo, že som vyhral práve ja. So Zuzkou som sa nijako neporovnával, nikdy som nejako zvlášť neskúmal, či som lepší ako ona. Všetky víťazstvá som jej prial, tešil som sa z nej úspechov a vôbec ma netrápilo, že ja som až doteraz v ankete neuspel. Nikdy medzi nami nebola negatívna rivalita.

Sadnete si so sestrou k šachovnici ako súperi?

- Častejšie hrávam s bratom a otcom, so sestrou veľmi nie. Ale, keď si niekedy zahráme partičku, naše sily sú približne vyrovnané. Ťažko posúdiť, kto je lepší, lebo už dávno sme sa nestretli na turnaji. Za posledné roky som síce mal trošku lepšie výsledky ako ona, dosiahol som lepšie umiestnenie v rebríčku, ale to nemusí znamenať, že by ma nemohla poraziť. Myslím si, že by sme boli rovnocenní súperi.

Pamätáte si, kedy ste začali hrať šach?

- Mal som asi päť rokov, keď sme začali. Otec nás aj so sestrou zobral do šachového krúžku, ktorý viedol. Prvé úspechy, najmä na lokálnej úrovni, prišli dosť skoro. Majstrovstvá okresu žiakov som vyhral ako druhák v základnej škole. Bolo to pre mňa veľmi motivujúce, keď som videl, že už v takom mladom veku môžem hrať a víťaziť. Od dvanástich rokov som začal hrávať druhú ligu mužov a úspechy sa dostavili aj v tejto kategórii.

Ste taká "šachová" rodina. Necítili ste sa byť nútení do tohto športu?

- Určite nie. Jednoducho, mal som chuť hrať šach. Robil som aj iné športy, ale šach ma proste bavil najviac. Zároveň som vďaka šachu spoznal veľa nových priateľov, ktorých považujem za svoju druhú rodinu.

Máte obľúbený rituál pred turnajom alebo talizman pre šťastie?

- Ani nie. Skôr sa poctivo venujem tréningom a pár mesiacov pred turnajom začnem s intenzívnejšou prípravou. Naštudujem si literatúru, nejaké partie a tým sa učím. Talizman nemám žiaden, aj keď šachisti sú v tomto dosť poverčiví. Poznám aj takých, ktorí nevymenia ani tričko, len aby neurazili šťastie.

Ako by ste sa charakterizovali ako šachista?

- Som útočný typ. Veľmi rád útočím a myslím si, že bez toho by to nešlo. Bez útočnosti by som nemohol hrať a byť dobrý.

Ste taký aj v bežnom živote?

- To je veľmi zložité. Podľa mňa sa to nedá porovnať. Ale povedal by som, že v živote nie som veľmi priebojný. (úsmev)

Absolvovali ste už množstvo turnajov a vystriedali viacero súperov. Neraz ste si merali sily aj so šachovými veľmajstrami. Ako ste to vnímali?

- Určite je veľký rozdiel hrať s rovnocenným partnerom a s veľmajstrom. Je to omnoho väčší tlak. Pred štyrmi rokmi na európskom pohári majstrov som hral s Predragom Nikoličom. Bol to najlepší hráč, s akým som kedy hral. Veľmi nepríjemne na mňa pôsobilo, že hral rýchlo a bolo na ňom vidieť obrovskú sebadôveru. Chvíľami som mal dojem, že jedinou otázkou v tej partii je, či prehrám rýchlo alebo pomaly. Nakoniec to skončilo remízou. Bol to pre mňa veľký úspech, remizovať s hráčom zo svetovej tridsiatky.

Ako vnímate prehru?

- Kedysi to bolo horšie. Teraz je to v pohode, nerobí mi problém zagratulovať súperovi. Záleží aj na tom, aká je to prehra. Ak je priebeh hry taký, že som mohol vyhrať, určite prehra mrzí oveľa viac, ako keď je súper viditeľne lepší. Pre mňa to potom znamená, že musím pracovať na tom, aby sa to už neopakovalo. Naopak, keď vyhrám, cítim sa veľmi príjemne. Viem, že všetky tie hodiny, ktoré som venoval príprave, neboli zbytočné.

Cítite sa byť v šachu profesionál?

- Nie, a ani by som nechcel byť. Som síce výkonnostne na úrovni profesionálov, ale znamenalo by to chodiť z turnaja na turnaj a neustále dosahovať dobré výsledky. Nemyslím si, že by ma to bavilo tak, ako teraz. Radšej sa budem venovať inému zamestnaniu a šach si nechám ako koníček, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou môjho života.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš