fanatika do starých motorov? Popradčan Jozef Kolenič je na svoj motocykel ČZ z roku 1931 patrične hrdý. Síce vyzerá ako lepší bicykel s motorom, ale len on vie, koľko úsilia ho stálo, aby mu dal tú pravú podobu.
"Na tejto motorke je zaujímavé, že to bol prvý sériovo vyrábaný motocykel značky ČZ. Z dnešného hľadiska mal slabý výkon a nemal veľkú životnosť. Keby si naň chcel niekto sadnúť a zájsť do Gánoviec po vodu, musel by si na to vziať týždeň dovolenky. Tieto motorky často končili v šrote. Ja som ju po tom, ako som ju dal dokopy, nikdy nenaštartoval, nebudem trápiť ani ju, ani seba. Tu pekne v teplúčku dožije," smeje sa vášnivý zberateľ starých motoriek a automobilov.
Jozef Kolenič tvrdí, že ani sám netuší, kde sa v ňom objavila túžba vŕtať sa v motoroch a nechať sa opantať vôňou benzínu. "V rodine sme nemali ani auto, naozaj neviem, odkiaľ sa to vo mne vzalo. Je pravda, že človek sa pri tomto koníčku veľa naučí, musí siahnuť nielen po odbornej literatúre, ale trochu sa povŕta aj v histórii. Dodnes tvrdím, že treba sňať klobúk pred našimi predkami, čo tí s vtedajšou technológiou dokázali vykúzliť!"
Prvý exemplár do svojej zbierky motoriek si zaobstaral ako ešte ako stredoškolák. Vtedy už jazdil na pionieri a mal zálusk urobiť si ďalšiu motorku trebárs aj zo "starej haraburdy". Práve takú objavil s kamarátom v jednej stodole v Hranovnici. Niekto by povedal, že to boli už len zvyšky motorky, ale on ich naložil do dvoch mechov a odniesol domov. Keď to uvidela jeho matka, len zalomila rukami v strachu, že sa jej syn na chystanej motorke dokaličí. "Vtedy sme mali doma návštevu z Nemecka a tá mamu upokojovala, nech sa nebojí, že z toho vraku nikdy nič nebude. A tak možno zo vzdoru som mal pred sebou jasný cieľ - dokázať, že to pôjde," spomína na začiatky Jozef Kolenič.
Motorku dával dohromady dva roky, napokon jazdila. "Bol to úžasný pocit, keď po tom čase driny naštartovala, dodnes to považujem za odmenu za všetku námahu," dodáva zberateľ. Dnes má v kolekcii veteránov tri autá a 15 motoriek. Špecializuje sa najmä na značku Indián. Na Slovensku je takto zameraných len pár veteranistov. "Táto značka patrí medzi najstaršie, v Amerike sa začala vyrábať v roku 1901 a dodnes fascinuje odborníkov i laikov. Ja mám k nej vzťah možno aj preto, že mi trvalo šesť rokov, kým som sa k prvému Indiánovi prepracoval," vysvetľuje Jozef Kolenič.
Tvrdí, že na svoju dobu to bola veľmi progresívna a moderná značka. "V mnohých smeroch udával Indián trend, napríklad už v roku 1914 mal elektrický štartér a v dvadsiatych rokoch nebolo nič rýchlejšie, snáď len telefón," smeje sa. V svojej zbierke má dnes štyroch "Indiánov", najstarší je z roku 1918, najmladší z roku 1936.
Táto záľuba zhltla Jozefovi Koleničovi všetok voľný čas. Smeje sa, že dnes, keď už býva v rodinnom dome, je to "v pohode", ale v bytovke si rodina užila svoje. "Cez obývačku všetci prechádzali tak, že museli prekračovať súčiastky. Manželka, ak chcela prať, musela si najprv dať nabok nádrž z motorky. Dnes sa na tom smejeme a som rád, že moju vášeň k motorom zdedil aj syn," dodáva Jozef Kolenič.
Zo zanieteného motorkára sa postupne stal aj znalec starých áut. K tomu ho trochu dotlačil sám život. Keď sa po operácii chrbtice musel vzdal nádejí, že bude jazdiť na motorkách, začal poškuľovať po predsa len trochu komfortnejších autách. A poskladal si naozaj unikátny kúsok, starú Pragovku z roku 1927. "Má neuveriteľný príbeh. Som len druhý majiteľ toho auta. Ten pôvodný ho kúpil v Prahe a pod Tatrami s ním robil taxikára, vozil v ňom napríklad Tomáša Baťu. Cez druhú svetovú vojnu sa bál, že ho naši osloboditelia o auto pripravia, tak ho rozobral doslova na súčiastky, tie porozhadzoval všade po dome, podvozok dokonca zamuroval do domu. To auto šesťdesiat rokov takto ležalo. Ja som dvadsaťpäť rokov toho pána lámal, aby mi ho predal. Až s jeho dcérou sme sa dohodli. Trvalo nám mesiac, kým sme pozbierali všetky súčiastky," spomína zberateľ.
Nikdy nezabudne na tú chvíľu, keď dal Pragovku dohromady a zavolal dcéru majiteľa, aby sa prišla pozrieť. Keď naštartoval, aj slza jej vypadla. "Mala 58 rokov, ale nikdy to auto nevidela jazdiť, až teraz," dodal Jozef Kolenič. Ako priznal, zberateľských snov má ešte veľa. "Smola je, že človek žije tak krátko. Ak mi to chrbtica dovolí, budem mať ešte dlho čo robiť. Napokon, snívať nie je zakázané," uzavrel majiteľ unikátnej zbierky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
