Sivuľka zo Starej Ľubovne svoju lásku k hudbe. Nepotreboval čas na zamyslenie, nehľadal žiadne špeciálne dôvody, žiadne povznášajúce príčiny, žiadne mimoriadne pohnútky. Jednoducho slovami vyjadril to, čo cíti. Že hudbu má v srdci, že preniká celou jeho bytosťou, že dáva jeho životu zmysel a sprevádza ho na každom kroku. Ako pedagóga v umeleckej škole, ako vedúceho sláčikového súboru i ako člena skupiny Sonus.
Rástol s hudbou a pre hudbu a dnes už je pre neho takou samozrejmosťou ako vzduch. Prvé stretnutia však neboli najjednoduchšie. Jánovi Sivuľkovi nechýbal talent či nadšenie, počiatočné problémy mali omnoho prozaickejšie dôvody. "Svet bol rozdelený železnou oponou a nástroje sme videli len z fotiek. Kamaráti muzikanti nám cez hranice pašovali skrinky, ktoré sme odkupovali za drahé peniaze. Mali sme veľmi ťažký prístup k aparatúre. Zo začiatku sme si repráky pribili na dosky, zakryli plátnom a tak sme hrali," s istou dávkou nostalgie zaspomínal hudobník.
Túžba venovať sa hudbe v ňom bola, našťastie, zakorenená silnejšie, ako nástrahy doby. Vďaka tomu sa problémy zdali nepodstatnými a prekážky ľahko prekonateľnými. "Museli sme vynaložiť veľa energie, aby sme to všetko prešli. Chodili sme na rôzne brigády, len aby sme si mohli zadovážiť aparatúru, ktorá bola aj tak podozrivej kvality," vrátil sa do svojich tínedžerských rokov J. Sivuľka, ktorého prvým nástrojom bola gitara. Dodnes ju má odloženú. "To sa nepredáva. Jednak už má len historickú hodnotu a navyše je to spomienka," dodal hudobník.
Ako prvé akordy postupne priberali na dokonalosti, menila sa i doba. Ale hudba zostávala v jeho živote stálicou, okolo ktorej sa všetko točilo. Veľa nechýbalo a možno by Ján Sivuľka dnes nevyučoval hudbu, ale bol by džezovým muzikantom. Práve džez je totiž jeho obľúbeným hudobným žánrom. Počas vojenčiny dokonca vďaka džezu okúsil i svojich prvých päť minút slávy. "Boli sme partia a s džezom sme to dotiahli až na víťazstvo v republikovej súťaži. Vtedy nám odporúčali, aby sme sa dali na profesionálnu dráhu, ale my sme sa rozišli s tým, že poriadne si zahráme až v civile. S odstupom času zisťujem, že tak, ako sme si vtedy zahrali, si už asi nezahráme. Vtedy sme neboli ničím nútení, žiadnou komerciou. Mohli sme hrať vlastné skladby a bolo to čisté."
Aj keď džezová kariéra mu nevyšla, na tento druh hudby dodnes nedá dopustiť. "Obľubujem džez. Či už novší alebo tradičný. V džeze je muzikant voľný. Má tému, ktorú prehrá, rešpektuje harmóniu, ale môže si vymýšľať a improvizovať. Improvizácia je v džeze nutná," vysvetlil J. Sivuľka.
Počas svojho dlhoročného pôsobenia v hudobnej sfére absolvoval aj nespočetné množstvo rôznych plesov, svadieb a festivalov. Samozrejme, aj pracovne. Slávnostné i uvoľnené atmosféry, pompéznosť i jednoduchosť, oficialitky i ľudové zábavy, zdalo by sa, že prekvapiť už nemôže nič. Ale... nikdy nehovor nikdy. V každej situácii sa nájdu okamihy, ktoré sa vymykajú bežnému scenáru podobných podujatí, ale na ktoré sa nakoniec spomína s úsmevom. V hlavnej úlohe býva väčšinou technika. "Technika je taká vec, ktorá najviac robí muzikantom na čele vrásky. Najmä v minulosti. Ale napriek tomu, že vtedy bola slabá, čo sa týka výkonu a kvality, vždy vydržala. Raz nám jeden ujo vylial pivo priamo na zosiľovač. Len sme ho vypli zo zásuvky, vyschlo to a hralo sa ďalej," pousmial sa ostrieľaný hudobník.
Popri svojej práci i vďaka koníčku si už mohol podať ruku v viacerými osobnosťami. V kútiku jeho duše však stále drieme jeden doteraz nesplnený sen. "Stretol som sa s mnohými známymi ľuďmi, ale Sting je umelcom, ktorého by som rád stretol osobne. Jeho koncert naživo by bol skutočným zážitkom," prezradil J. Sivuľka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
