žila. Oľga Miháľová z Popradu má čoskoro 57 rokov, ale do podzemných dier lezie rovnako rada, ako keď začínala.

"Pomohla mi náhoda. Ešte keď som robila v reklame, prišiel za mnou jeden pán a dal si robiť tabuľku do jaskyne. Kým som pracovala, rozprával o tom zvláštnom svete. Jeho rozprávanie bolo tak strhujúce, že som dostala obrovskú chuť spoznať to bližšie. Zahorela som zvedavosťou," spomína na prvý kontakt s dovtedy nepoznaným svetom.

Pán z jaskyne prišiel znovu. Za robotu, ktorú pre neho urobila jej ponúkol, že ju zoberie pozrieť sa do Stratenskej jaskyne. Za odmenu. "Bola som také typické mestské dievča, o jaskyniach som nemala ani 'šajn', bolo to pre mňa niečo maximálne tajomné. To, čo som videla a zažila pri svojej prvej návšteve v podzemí, ma fascinovalo natoľko, že keď sme vyšli von, prosila som svojich sprievodcov, či by ma nemohli do jaskýň brávať častejšie. Načisto som tomu prepadla," vyznáva sa pani Oľga.

Aby jaskyniarom stačila, začala pracovať na svojej kondícii, chodila na túry, učila sa pracovať s lanom. "Nebolo celkom jednoduché zapadnúť medzi nich. Predsa len bola som žena a robota v jaskyni, to nie je len ochkanie nad krásou, ale aj tvrdá drina. Koľkokrát odtiaľ človek vylezie úplne zmordovaný, zničený od stáleho kopania a lezenia. Ale časom som kolegov presvedčila. Najprv ma brali s rezervou, možno si v duchu vraveli ktovie, ako dlho ju to bude baviť, možno počítali s tým, že im budem len na oštaru. Napokon uznali, že som sa pri nich čosi naučila," smeje sa pri pomyslení na svoje jaskyniarske začiatky Oľga Miháľová.

A jaskyniari ju zrejme naučili mnohému. Veď netrvalo dlho a začala liezť priepasti, zúčastňovala sa expedícií a čoskoro sa mohla pochváliť aj prvými objavmi.

"Samozrejme, že každý jaskyniar sníva o objave nového priestoru. Ale to už je len čerešňa na smotane, odmena za celú námahu. Ten pocit, keď nájdete niečo nové, sa vari ničomu nevyrovná," dodáva jaskyniarka.

Medzi veľké úspechy radí prácu jaskyniarskej skupiny Slovenský raj v Stratenskej jaskyni. Práve im sa po dlhých rokoch hľadania a tvrdej roboty podarilo nájsť prepojenie medzi ňou a jaskyňou Psie diery. Oľga Miháľová tvrdohlavo tvrdila, že si je istá, že jaskyňa musí mať pokračovanie. "Už mi nikto neveril, nikto so mnou nechcel dole ísť. Vždy som musela hľadať nového parťáka, lebo to bolo naozaj ťažké miesto a mali sme veľa pokusov a nič. Dole bolo treba najprv zlaniť asi 60 metrov a potom prejsť asi štyri metre nepríjemnou úžinou. Dole to ešte šlo, ale horšie to bolo nahor, vyťahovali sme sa na lakťoch. Vždy som si musela nájsť novú obeť, niekoho, kto o týchto úskaliach ešte nevedel," priznáva pani Oľga.

Oceňuje, že kolegovia zo skupiny ju v tom nenechali samu. Trpezlivosť i tvrdohlavosť sa vyplatili. "Bola to len taká malá diera, ale poriadne z nej fučalo. Občas bol ten hukot taký, ako keď štartuje lietadlo. Bolo mi jasné, že od chvíle, keď nájdeme prepojenie, už nie sme ďaleko," spomína.

Keď konečne liezli hore, skusmo zakričala. Odpoveďou jej bola mohutná ozvena. Taká istá, ako na jednom mieste v Stratenskej jaskyni. A tak bolo jasné, kde sú. Bolo jasné, že jaskyniari zo Slovenského raja odkryli prepojenie dvoch jaskýň. Z "driery" vyšli pred polnocou a oslavám nebolo konca-kraja.

Celkom inú genézu má zatiaľ ešte trochu utajovaný objav Oľgy Miháľovej. "Málokto tomu verí, ale mne sa miesto nového objavu prisnilo. Išla som presne na miesto, ktoré som videla v sne. Po štyroch. Kolenačky. Bola som presvedčená, že tam niečo musí byť, aj keď tam nebolo nič zvláštne, nič, čo by stálo za pozornosť. Predsa som tam začala hrabať. A nakoniec predo mnou ležala kosť z jaskynného medveďa. Až som sa rozklepala neviem, či to bol objaviteľský pud, či vzrušenie z neznámeho. Šla som ďalej a tam sa ukázal celkom nový priestor, 300 metrov novej chodby a v ňom hromada starých kostí. Také chvíle sa ani opísať nedajú," dodáva jaskyniarka.

Tvrdí, že magický svet podzemia ju stále rovnako fascinuje a kým bude vládať, nevzdá sa ho. "Čo nesmie dobrému jaskyniarovi chýbať? Určite svetlo, prilba a rozvaha. Občas sa smejeme, že keď vyjde človek z jaskyne čistý, tak sa tam len flákal. No a mal by mať aj kus zdravého strachu. Dnes si už uvedomujem, že kedysi som v svojom nadšení dosť riskovala. Teraz viem, že kúsok zdravého strachu je na prospech veci, človek si dáva väčší pozor," dodáva žena, ktorej k ceste do hlbín zeme pomohla obyčajná náhoda.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš