prišiel list z Bratislavy, v ktorom bolo schválenie jeho básní na ich publikovanie. Pre Jaroslava to bol veľký úspech, ktorý mu dodal ďalší impulz pre tvorenie. Možno práve preto odchádzal do Čiech s veľkým elánom na rozdiel od jeho rodičov, ktorí odchodom neboli veľmi nadšení.
Jarko (tak volali spolužiaci Jaroslava Šichtu na Gymnáziu J. F. Rimavského v Levoči) si našiel prácu v Plzni, kde brigádoval na stavbe. Domov prichádzali pravidelne listy, ktoré písal požičanou ceruzou, lebo peniaze, ktoré si ťažkou prácou zarobil, mu nevystačili ani na poriadne jedlo, nie to ešte na papier, či perá. No ani v jednom liste sa na svoju situáciu nesťažoval, aby neznepokojil svojich rodičov. Písal, že si nežije na vysokej nohe: "Som chudobný, ale žijem poctivo". Neskôr sa spoznal s pochybnými kamarátmi, jedným Chorvátom, ženou a údajne jej otcom. S nimi mal podľa výpovede ostatných chlapcov z ubytovne, v ktorej býval, cestovať na aute do Prahy a odtiaľ domov do Levoče.
Bol príjemný júlový deň. Jaroslav v dobrej nálade, že po dlhom odlúčení uvidí svoju rodinu, čakal na svojich nových priateľov. Predtým sa ešte rozlúčil s ostatnými chlapcami so slovami: "Veď sa uvidíme, keď prídete domov." To ešte nik netušil, že práve v tento deň vidia jeho mladú tvár plnú entuziazmu naposledy. O niekoľko dní našli zavraždené telo začínajúceho básnika. Na odľahlom mieste 120 kilometrov od Plzne na skalách v horách si ho smrť našla. O tom, čo sa 13. 14. júla 1968 udialo, by mohli vypovedať iba vrahovia alebo skaly, ktoré sa všetkému mlčky prizerali.
Jarko ako správny spisovateľ mal so sebou svoje básne a posledných 500 korún. Všetko malo vyzerať ako samovražda! Na skalách boli porozhadzované básne a jedna taška s už prázdnou fľašou od vína s vývrtkou a pod skalami telo, ktoré tam naposledy vydýchlo. Malo to pôsobiť ako samovražda pod vplyvom alkoholu zrútením sa zo skál dole roklinou. No zákerní vrahovia si lúpež nepremysleli dokonale.
Absurdný bol už samotný nápad s alkoholom, lebo pri súdnej pitve sa žiadne stopy po alkohole nenašli! Ďalším dôkazom boli znaky po súperení, prasknutá lebka, rozbité ústa a veľká jazva na tvári po žiletke. Podľa slov samotného vyšetrujúceho komisára by takýto pád dole skalami určite neprežil bez jednej jedinej celej kosti, vraj pád z takejto výšky by úplne zdeformoval telo.
Do malej bytovky na sídlisku Rozvoj v Levoči vstúpili dvaja žandári s vážnym výrazom tváre. Zaklopali na dvere rodiny Šichtovcov. Otvoriť im prišla mladšia sestra Jaroslava Mária a zavolala na matku. V tej chvíli sa pre ne prestal točiť svet. Matka Žofia si v skľučujúcej bolesti, akú len matka pri strate syna môže cítiť, udierala hlavu o múr a jej zúfala dcéra sa vyrútila na schodište, aby privolala susedov... Ďalšie sklamanie pre zdrvenú rodinu... Otca zosnulého poslala rodina po telo, lebo transport vo vtedajšej dobe bol veľmi komplikovaný. Chlapca mali previezť vo svetlej truhle, v akých sa pochovávali mladí ľudia, no Jaroslav prišiel domov v čiernej, pretože svetlú nemohli nikde zohnať.
Napokon si mladé telo, ilúzie a rýmy vzala príroda do svojho lona týždeň pred Jaroslavovými 19. narodeninami. Čo sa v osudný deň udialo, kto boli vrahovia a prečo sa prípadu nevenovalo viac pozornosti, to sa rodina nikdy nedozvedela. Smútiacim ostali len Jaroslavove myšlienky ukryté vo veršoch a list z Bratislavy, v ktorom stálo, že jeho básne sú skutočne cenným umeleckým dielom, hodným pre zrak širokej verejnosti. Žiaľ vrahovia, ktorým sa dodnes nedostalo potrestania, rozhodli ináč. Svet prišiel o nadaného básnika...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
