radosti. Také chvíle nie sú zriedkavé, pretože odkedy v ňom dvadsaťdva detí z rómskeho súboru Deti Kesaj našlo útočisko, muzicírujú a tancujú v ňom takmer denne. A domáca pani chodí hrdo okolo, občas okríkne roztatárených tanečníkov, ale okoloidúcim rada povie to spievajú a hrajú naše deti. "Našimi deťmi" myslí ten drobizg i pubertálnu mlaď z ulice, ktorí začali žať úspechy svojimi vystúpeniami nielen pod Tatrami a na Slovensku, ale búrlivé ovácie si vytancovali aj v Poľsku, či dvakrát pred srdečným francúzskym publikom. Zaujali štáb francúzskej televízie, na Slovensku ich zas možno počuť na vlnách rozhlasu a čoskoro sa objavia aj v televízii. Jednoducho hrajú, spievajú a tancujú deti víly. Deti dobrej rómskej víly.
"Kesaj je víla. Dobrá rómska víla. Má nás rada, rozdáva lásku a pomáha nám, ale najprv musíme aj my dokázať, že vieme dať lásku a dobro," vysvetľuje drobnučké čiernooké dievča. Má desať rokov a v súbore je od začiatku. Trochu sa zamyslí, popočíta a povie: "Už tri roky máme súbor. Je mi tu dobre. Veď keby nie, tak sem nechodím," čuduje sa otázke, či sa jej v súbore páči.
Nácvik programu totiž nie je len zábava. Tanečníci, speváci i muzikanti "makajú" na plné obrátky. Kvapká z nich pot. Chvíľami sa zdá, že už majú všetkého plné zuby, potom znovu zburcujú zvyšky síl a v ich prejave je všetko: smútok, bolesť, radosť, nádej, vitalita. To, čo zo seba dostávajú von, očividne mení aj výraz publika. Mnohí si podupkávajú nohou, ďalší majú problém skryť slzy. Deti Kesaj do svojich vystúpení, ale aj nácvikov dávajú všetko. "Jasné, že som niekedy nahnevaná, unavená, chcela by som to zastaviť, nepáči sa mi, keď odo mňa chcú ešte lepší výkon. Ale to je len chvíľa únavy, potom sa teším, keď sa niečo podarí, keď je výsledok dobrý," hovorí vrtká tanečníčka.
Aj keď dnes Deti Kesaj patria k tomu najlepšiemu, čo rómska kultúra pod Tatrami ponúka, začiatky neboli hviezdne. Len vďaka silnému nadšeniu malej skupiny ľudí sa počiatočná snaha nerozsypala a súbor prežil. "Ale áno, bolo to aj trápenie, veď to boli v podstate deti z ulice, ktoré nevedeli nič, ani jeden tanečný prvok. Dnes už aj choreografie vymýšľame spoločne," hovorí "teta" Helena, jedna z mála vytrvalcov, ktorí veria v zmysel tejto aktivity.
Nemá veľa chuti rozprávať o prozaických problémoch, o tom, ako ťažko zháňali miesto pre nácviky, ako nemali ani na kostýmy, na nové nástroje. Nácviky majú vďaka ústretovosti riaditeľa Základnej školy na Hradnej ulici aj v školskej telocvični. Tie sú však len raz do týždňa. Potrebujú sa stretávať častejšie - ak chystajú nový program, aj denne. Preto im padla vhod ponuka príbuzných, aby nacvičovali v ich dome. Sympatické je, že namiesto nárekov, ako niet peňazí na základné veci, radšej pokračujú v tom, čo začali. Lebo ani zďaleka tu nejde len o úspešnú prezentáciu rómskej kultúry.
"Toto všetko vôbec nie je len o tanci a speve a hudbe. Snažíme sa deti popri tom učiť veci, potrebné pre život. Možno sa niekto pousmeje, ale tu si zvykajú na hygienu, tu sa učia správať, vidia trochu iný svet," vysvetľuje duša súboru "teta" Helena z občianskeho združenia Kežmarský hlas, ktoré si súbor vzalo pod svoje krídla. Jej slová sa o chvíľu potvrdia. Len čo deťom skončí skúška, na okamih sa rozpŕchnu von. O pár minút sa už drobné hlúčiky rómskych folkloristov vracajú. Tí väčší berú do rúk gitary a hrajú, hoci im nikto nič nenakázal. Menší si opakujú tanečné kroky. Evidentne im je "v ich dome" dobre. A čo je podstatné, "neflákajú" sa po meste, nevymýšľajú z nudy "huncútstva", ale majú o program postarané. A dobre vedia, že keby chodili napríklad "poza školu", v súbore by už miesto asi nemali.
"Celé je to postavené na inom princípe, ako škola. Ak sa aj tvárime, že pracujeme na programe, ide skôr o akúsi výchovu. Vo všetkom vychádzame z ich naturalizmu, nie zo zákazov. Ak niekto inklinuje ku gitare a hrá hoci aj zle, nehovoríme: nechaj to tak, nevieš to. Hrá a hrá a hrá, až kým si medzi tvrdým drilom a zábavou nenájde cestu k správnej technike. Tie decká celú svoju dušu prejavujú cez hudbu, spev a tanec a je úžasné, čo dokážu. Len potrebujú dostať šancu. Sám by som si netrúfol skúšku 'odfláknuť', zahrať falošne. Hneď by ma odhalili a dali mi najavo, že ich nudím," tvrdí Ivan, ktorý má v súbore na starosti hudobnú časť a z rómskych chlapcov vychoval bravúrnych hráčov na gitare.
Povesť o dobrej rómskej víle Kesaj hovorí, že chodievala do rómskych osád a venovala sa deťom, učila ich konať dobro, učila ich všetkému, čo potrebujú pre život. A "na oplátku" od nich chcela, aby aj oni dobré skutky posúvali ďalej a lásku rozdávali ďalším. Podobný princíp funguje aj v súbore, ktorý má dobrú Kesaj za patrónku. Keď emóciami rozvlnené publikum tlieska nadštandardným výkonom kežmarských detí, neuvedomí si, že tanec a muzika je pre nich odrazovým mostom k normálnemu životu. Že súbor je domov, v ktorom sa učia inak žiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
