Spišskom hrade, organizujú šermiarske plesy či sympóziá. Len zasvätení vedia, že dušou súčasného Jaga sú Galovci. Šermuje Rasťo Gala, jeho brat Ivan a tiež najmladší spomedzi Galovcov - Ivanov syn s menom po otcovi. Ktorému z nich ide šerm najlepšie, komu najviac pristane dobový odev, to môžu diváci posúdiť sami. Nevedia však napríklad to, že pôsobivý šat Ivana juniora vznikol z posteľnej prikrývky, ani to, ako sa na statných Galovcov dívajú predavačky v textilnej galantérii, keď si pýtajú biele čipky na kostýmy a či sú Galovci naozaj galantní...
Poďme po poriadku. Historický šerm učaroval ako prvému Rasťovi počas štúdia v Bratislave. "Keď som prišiel na prvý tréning, chytilo ma to a už ma to nepustilo," hovorí stručne Rasťo. Po životných peripetiách sa vrátil do Spišskej Novej Vsi a po návrate z vojny zorganizoval nábor do skupiny Jago. Krátko na to sa šermom dal zlákať aj jeho brat Ivan s obidvomi synmi, Ivan junior ostal dodnes. "Zistil som, akí sú tam ľudia a ostal som. Načo budem vonku po schodoch vysedávať?," zamýšľa sa Ivan junior.
Kým sa šermiar v dobovom kostýme postaví s kordom v ruke pred publikum, ubehnú od jeho prvého tréningu aj dva roky. Musí byť pripravený fyzicky, musí ovládať techniku šermu a choreografiu vystúpenia. "Zo začiatku sa každý učí chodiť. Aj keď si každý myslí, že chodiť už vie, u nás sa učí chodiť ešte ďalší rok. Potom príde práca so zbraňou, opäť kroky a zbraň a ak je to poctivá robota, do dvoch rokov môže ísť na pľac," hovorí Rasťo. Jeho brat si na začiatky s obidvomi synmi spomína takto: "Celú zimu som s nimi kráčal, v lete počas sezóny som robil zmrzlinu, ďalšiu zimu som opäť kráčal a tak až po troch-štyroch rokoch som začal vystupovať. Hneď v prvej scénke ma zastrelili a zvyšok vystúpenia som si odležal na dlážke."
Galovci venujú svojmu koníčku nielen veľa času (trénujú trikrát týždenne po dve a pol hodiny), ale prispôsobili mu aj svoju vizáž - nosia dlhé vlasy, fúzy a bradu. "Také vlasy som nikdy nemal," priznáva Ivan - otec a na vysvetlenie dodáva: "Človek sa musí prispôsobiť danej dobe aj výzorom a životným štýlom. No s tým rozdielom, že vlasy si normálne striháme, neorezávame si ich..." dodá so smiechom.
Galovci trávia celé leto na vystúpeniach, manželky si ich teda veľmi neužijú. Obe zhodne tvrdia, že Galovci sú galantní, veď to majú aj v mene... Rasťo aj Ivan senior v nich majú oporu a pochopenie. Ako inak by tolerovali v bytoch plné skrine plášťov, kordy v kuchyni, kanóny v pivniciach, pušný prach pod posteľou, pištole pri kvetináčoch? Inak by sa Ivanova manželka asi ťažko vzdala posteľnej prikrývky, z ktorej je dnes nádherný dobový kostým. Aj prvé plášte pre Galovcov - synov vznikli zaujímavo. Na Spišských výstavných trhoch si Galovci kúpili do nového bytu obývačku, skrinky boli zabalené v dobrej, padavej látke. Našťastie, skriniek bolo dosť a tým pádom aj materiálu na plášte. Ku kostýmu patrí okrem toho košeľa, nohavice, pančuchy, podväzkový pás, čižmy. "Najviac sa mi smiali, keď som si vyhrnul košeľu a pod ňou som mal podväzkový pás. Ale je to praktické," obhajuje svoj nápad Ivan - otec.
K šermu patria nielen súboje, dobové vystúpenia, kostýmy, ale aj štúdium historických dokumentov a kníh o živote v stredoveku. Aj na historické filmy sa Galovci dívajú inak ako bežní diváci, ktorých zaujme v prvom rade príbeh. "Viac ako dej si všímam, kto má aké čižmy, aké rukavice, aké gombíky, či kostýmy pasujú k historickej epoche, aký je tam nábytok," hovorí Ivan - otec.
Chceli by žiť na prelome 16. a 17. storočia, teda v dobe, ktorú približujú publiku vo svojich vystúpeniach? Podľa slov Ivana - juniora to bola hrozná doba: "Tým, že človek musel pri sebe nosiť zbraň, stretával sa so smrťou možno aj každý deň," vysvetľuje. Rasťo, v civile povolaním zememerač, si dokáže sám seba predstaviť, ako mapuje krajiny vo vtedajších časoch. Na otázku, či bol život vtedy ľahší ako dnes, odpovedá: "Človek číta a čím viac číta, zisťuje, ako málo vie. Na to, aby som mohol povedať, či sa vtedy žilo lepšie, musím ešte veľa naštudovať. Môj osobný pocit je taký, že vtedajší život nebol ľahký, ale podstatne ľahší ako dnes. Nebola to stresová, uponáhľaná doba. Ak sa človek niekam vybral a bol na ceste týždeň - dva, tak ho to vôbec netrápilo. Dnes by sme chceli prejsť autom 200 kilometrov za hodinu, medzitým vybaviť tisíc telefonátov, mailov. Ľudia vtedy boli zaťažení viac fyzicky, viac robili, no žili pokojnejšie," hodnotí Rasťo.
Autor: top
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
