navštívil už 36 krajín a z každej si okrem zaujímavých suvenírov doniesol aj desiatky obrázkov zvečnených cez objektív fotoaparátu, či panorám zachytených videokamerou. Pokoril už desať šesťtisícových kopcov a stál i na vrchole najvyššej sopky sveta Ojos Del Salado v Chile (6893 m). Skúsený horolezec a skialpinista sa môže pochváliť neuveriteľným bohatstvom - nádhernými spomienkami na rôzne kúty sveta, ktoré sa mu vryli hlboko do srdca.
Hory boli preňho vždy na prvom mieste. Vzťah k nim si budoval už od plienok. Ako rodák zo Starého Smokovca a syn reprezentanta v horolezectve ani inak nemohol. A tak ho osud previedol cez Alpy, Kaukaz, Andy. Zoznam precestovaných krajín je exotikou priam presýtený. Chile, Peru, Bolívia, Ekvádor, Maroko, Keňa či Indonézia. Niektoré krajiny prešiel s partiou kamarátov, iné s rodinou, ale nikdy len tak neleňošil pri mori. Ako to všetko vníma on sám?
Prešli ste už veľa krajín. Kam sa ešte túžite ísť pozrieť?
- Je toho veľa. Určite túžim navštíviť Mexiko. Krajina, kam sa chcem vrátiť, je i Egypt. Je krásny a fascinujúci. Doteraz tvrdím, že nie je možné, že pyramídy postavili ľudia. Človek sa pri nich cíti taký malý. Je to veľkolepé dielo a budovy, čo sa teraz stavajú, sú oproti nim len odrobinkou. Pyramídy mi trošku pripomínajú Tatry, možno aj preto ma tak upútali a vyrazili mi dych. Rád by som sa vrátil aj do Peru. Je to zatiaľ najkrajšia krajina, akú som videl. Peru jw rôznorodé, farebné. Sú tam najkrajšie hory, veľmi milí ľudia a mnoho kultúrnych pamiatok, ktoré ma tiež priťahujú.
Podľa čoho si vyberáte ciele svojich expedícií?
- Sme partia kamarátov a jednoducho sa dohodneme na pánskej jazde. Napríklad sme si povedali: Boli sme už na najvyššej sopke sveta? Neboli. A tak sme šli. To bol doteraz môj najväčší zážitok. Sme dobrá partia a snažíme sa chodiť po svete a každý rok absolvovať niečo zaujímavé. Vyberáme si rôzne krajiny, samozrejme, aspoň jeden vrchol sa vždy musí dosiahnuť a navyše poznávame celú krajinu. Trvá to vždy tri až štyri týždne, ale každá z tých krajín je väčšia ako Slovensko, takže treba tam ísť aj viackrát. Málokedy sa síce stane, že sa človek dostane na jedno miesto dvakrát v priebehu jedného roka a tobôž nie k jazeru Titicaca. Mne sa to podarilo.
Na takéto cestovanie po svete musí mať človek dobrodružnú povahu. Zažili ste aj nebezpečné situácie?
- Nejdeme do veľkého rizika. Výstupy síce nie sú ľahké, lebo všetko nad päťtisíc metrov je ťažké, aj keď je tam chodecký terén. Keďže ja fotím aj natáčam na kameru, vždy som zaostával. Pri týchto výškach sa stane, že niektorí členovia skupiny majú aj hodinu náskok. Bolo to tak, aj keď sme šli z Coropuny, 6400 metrového kopca. Dvaja priatelia už schádzali a ja som šiel hore. Chcel som pokoriť vrchol. Povedali mi, aby som tam nešiel, vraj tam nič nie je, žiadna krčma. Zobrali mi entuziazmus, vedel som, že sa s nikým nestretnem a musím sa sám šťastne vrátiť. V Ekvádore sme zase zažili niečo, čo nám nahnalo strach. Ráno sme sa zobudili a mysleli si, že sú nejaké manévre. Bolo to zemetrasenie. Trvalo len pár sekúnd, ale boli sme v oblasti aktívnych sopiek a mali sme trošku strach. Pre nás to bol nepríjemný zážitok, ale domáci si normálne chodili po uliciach.
Nie je vám ľúto, že naše Tatry sú predsa len o niečo nižšie ako svetové pohoria?
- K Tatrám mám vrelý vzťah. Tam som začínal. Nehovorím, že mám schodené všetky kúty, ale väčšiu časť určite. Vždy si poviem, že ich mám pod nosom, tak mám ešte čas. Snáď na staré kolená, keď nebudem môcť chodiť po svete, budem chodiť do Tatier. Tatry sú pekné v tom, že na malom území človek vidí všetko - pleso, kopec, dolinu. Nedajú sa porovnať k inému horstvu. Je to unikát.
Zo svojich ciest prinášate domov množstvo fotografií. Nedávno ste mali aj výstavu. Čo fotíte najradšej?
- Najviac ma upútajú tváre, detaily. Na druhom mieste kvety a potom stavby. Mám rád momentky, fotografie prekvapenia, keď ľudia nevedia o tom, že ich fotím. Rád fotím aj stavby, typické prejavy architektúry každej krajiny.
K cudzím krajinám patria aj cudzie jazyky. Nemáte problém s dorozumievaním?
- Nemôžem povedať, že dokonale ovládam nejaký svetový jazyk, ale v podstate problémy nemám. To, čo potrebujem, o tom sa dohovorím. Keďže som bol niekoľkokrát v Južnej Amerike, ovládam asi dvesto španielskych slov. Viem sa dohovoriť po nemecky, anglicky, so španielčinou je to horšie, ale po pol litri vína sa, myslím, dohovorím aj s Hotentótom. (smiech)
Ochutnávate pri potulkách aj exotickú kuchyňu?
- Som fajnšmeker, takže musím okúsiť všetko. Počnúc jedením kobyliek a všelijakých chrobákov. Mrzí ma, že zatiaľ som nemal možnosť v Thajsku ochutnať psa. Je to síce možno trošku drastické, ale patrí to k ich kultúre. Ale jedol som už piraňu, žraloka aj rôzne druhy exotických ovocí, ktoré u nás vôbec nie sú dostupné.
Čo si nosíte domov ako suvenír?
- Mám napríklad rôzne masky. Na stene ich mám zavesených 120. Keďže masiek je veľa a miesta na stene málo, tak to kombinujem s rôznymi soškami a podobnými drobnosťami. Ale z každej krajiny si vždy niečo donesiem.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
