sa". Mesto Vysoké Tatry minulý týždeň ocenilo jeho aktivitu cenou Za čin roka.
Ako malý chlapec sníval o tom, že raz bude chatárom. Dnes má Milan Štefánik, v Tatrách známy pod prezývkou Peky, 32 rokov a je nájomcom chaty pod Soliskom. Detský sen sa mu naplnil. Cesta k nemu však vôbec nebola priamočiara.
"Prvotnú iskru vzťahu k horám vo mne zapálili rodičia. Pamätám si, že som mal asi štyri roky, keď som bol prvý raz na najvyššom vrchole Západných Tatier, na Bystrej. Postupne k tomu pribúdali ďalšie výlety, víkend čo víkend sme s rodičmi trávili na našej chate hlboko v lese, neskôr prišli lyžiarske túry," listuje v pamäti.
Najprv v snehu nasledoval veľké otcove šľapaje, neskôr ho rodičia začali púšťať na lyžovačky s kamarátmi do Lomnického sedla a na Hrebienok. Hory sa mu stali súčasťou života.
"Prvú brigádu na vysokohorskej chate som absolvoval ako 14-ročný. S kamarátom Paľom Pekarčíkom sme pomáhali na 'Térynke' v kuchyni, o rok neskôr už aj s nosením. Nebohý chatár Belo Kapolka bol naším učiteľom v horách a myslím si, že práve on spôsobil, že som začal snívať o chatárčení," spomína na prvé veľké vzory.
Čoraz častejšie vyrážal do hôr liezť, či lyžovať. Bez Tatier si svoj život nevedel predstaviť a dnes priznáva, že aj v škole si kadejako vymýšľal, len aby sa mohol uliať a našiel si čas na hory. Prispôsobil im aj svoju budúcnosť. Po strednej škole a vojenčine mu to bolo jasné odišiel na tri roky do Talianska. Tam príležitostne zbieral jablká, učil lyžovať a pomáhal na vysokohorskej chate. V roku 1995 sa s kamarátmi vybral na najvyšší vrchol Južnej Ameriky. V extrémnych podmienkach napokon zvíťazil rozum a otočil sa 50 metrov pod vrcholom magickej Aconcaguy. "Keď som sa vrátil, mal som prázdne vrecká a v rukách absolútne nič. Pochopil som, že ak chcem ísť za svojim snom o chatárčení, potrebujem peniaze. A tak som vsadil na kartu biznisu," spomína chatár Peky.
V Taliansku našiel stavebnú firmu, pre ktorú potom šesť rokov na Slovensku robil zástupcu. Darilo sa mu. "Moje srdce oblečené v obleku stále poškuľovalo po horách. Ale vedel som, že musím vydržať, aby som neskôr mohol robiť, čo chcem," vysvetľuje svoje odskočenie do sveta obchodníkov. Keď v roku 2001 prišla na pretras ponuka vziať do nájmu chatu pod Soliskom, bol pripravený. Zanechal biznis a bývalému lyžiarskemu bufetu vrátil punc vysokohorskej chaty.
Peky je Tatrancom známy aj ako neúprosný kritik chatárskej reality. Ani dnes, keď si na vlastnej koži odskúšal aj odvrátenú tvár romantického remesla, nie je k obyčajným prehreškom chatárov tolerantnejší. "Uznávam, že je to drina a tvrdý chlebík, ale stále som presvedčený, že každý chatár by sa mal k zverenej chate správať ako k vlastnému majetku. A k hosťom tak, ako keby bol v svojom byte a prišla mu tá najvzácnejšia návšteva. Naša práca je to najkrajšie zamestnanie na svete, nič úžasnejšie si neviem predstaviť," vyznáva sa nájomca chaty pod Soliskom.
Hoci sa mohol pokojne "vytešovať" z naplnenia svojho detského sna, nebola by to jeho "levia" povaha, keby sa uspokojil s tým, čo dosiahol. Ešte poriadne nedokončil ani prvú zimnú sezónu na chate a už začal špekulovať, ako chatu vylepšiť. Keďže to bolo už pomaly staré "rešeto", rozhodol sa chatu radikálne zrekonštruovať. Starú zbúrať a postaviť novú. Všetci známi si ťukali na čelo. Od takej roboty ho odhovárali. Vedeli, že ho bude čakať najmä administratívny moloch. Nebol by to však tvrdohlavý Peky, keby sa nechal odradiť víziou nepriechodnosti nápadu. "Nepoznám slovo nedá sa! Tvrdohlavo búcham na dvere, až kým mi aspoň trochu nepootvoria. Kamaráti vedia, že nedokážem zaspať s problémom a veci riešim okamžite," hovorí Peky.
Aj keď neočakával, že vybavovanie povolení a schvaľovanie mu zhltne viac ako dva mesiace času, zvládol to. V jeseni už chatu začal prestavovať a v decembri ju vynovenú otvoril prvým lyžiarom. Podotýka, že samotná stavba bola po celom procese schvaľovania už len ako za odmenu a všetko stihol vďaka pomoci nadšených kamarátov. Aj mesto si všimlo neuveriteľnú rýchlosť, s akou dokázal chatu prestavať. Primátor Vysokých Tatier mu nedávno udelil Cenu za čin roka 2003.
"Samozrejme, že ma to prekvapilo, chatu som neopravoval kvôli nejakým cenám, ale kvôli ľuďom. Zarazilo ma, že si všimli mňa, čo som de facto opravil jednu malú búdku, potom sa mi logicky natíska otázka, či v Tatrách nikto nič nerobí? Rekonštrukcia bola nevyhnutná. Mám pocit, že som tam nechal kus seba a aj po rokoch, keď už pod Soliskom nebudem, tam niečo zo mňa zostane," dodal Milan Štefánik.
V podstate by už mohol pokojne "vegetovať" spokojný s tým, čo sa mu podarilo. Nie je mu to však vlastné. "Na jar sa chceme pustiť do stavby novej terasy, čaká nás úprava okolia, dotiahnuť potrebujeme ešte kopu detailov. Prvoradý problém je voda, sme síce komfortná chata, ľahko dostupná, ale chýba nám zdroj vody, to musíme vyriešiť. A potom snívam o tom, že budem pokračovať v práci horského záchranára Gipsyho a preistím zopár starých lezeckých ciest v našej oblasti," predstavil najbližšie plány.
Času na lyžovačky, túry či expedície sa mu zatiaľ stále nedostáva. "Rád by som sa vrátil do skialpinistickej stopy, momentálne to však nevychádza. V máji by som rád šiel do národného parku Denali. Tých veľkých výziev je predo mnou ešte veľa a rád by som predbehol svoje vlastné sny," uzavrel Milan Štefánik.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
