hlavu plnú hudobných nápadov. A tie premieňa do nôt. Komponuje. Svoju prvú vlastnú skladbu zahral učiteľke hudby v Základnej umeleckej škole v Kežmarku, keď mal osem rokov. Dnes má Peter Duchnický sedemnásť a Kežmarčanov neprekvapuje, že študuje na košickom konzervatóriu. Inú dráhu, ako umeleckú si v prípade jeho výrazného talentu ani nevedeli predstaviť.
"Vedela som o ňom od jeho rodičov, že má na hudbu vlohy a že celkovo je mimoriadne bystrý, zvedavý a inteligentný. Pamätám si, že v tom čase, keď sme hovorili, či ho zapísať do hudobného odboru, sa napríklad veľmi zaujímal o oko, viem, že dokázal úplne detailne popísať jeho zloženie. A tak sme si všetci vraveli, že z neho raz bude očný lekár. V rodine mali klavír a keď deti naň hrali, Peter bol zjavne iný, nebúchal doň, mal cit. Potom začal chodiť ku mne do hudobnej, mal osem rokov a po siedmich mesiacoch prípravy ma na jednej hodine prekvapil. Opýtal sa ma, či mi môže niečo zahrať. Povedala som, samozrejme. A vtedy som zamrzla. Zahral skladbu, ktorá mala formu, moduláciu, bola v g-durovej stupnici, mala hlavu a pätu. Jeho vlastná skladba! Len tak, bez toho, aby ho niekto niečo učil o kompozícii. Vtedy som pochopila, že očným lekárom nebude," spomína na mimoriadneho žiaka učiteľka Vlasta Joppová.
Zároveň si uvedomila, že tak výnimočné dieťa sa jej pod ruky asi tak skoro nedostane. Všemožne hľadala kontakty, ktoré by talentovaného Petra mohli lepšie usmerniť. Prostredníctvom kompozičnej súťaže v Revúcej, kde Peter neskôr vyhrával rok čo rok prvé ceny, objavili hudobného skladateľa Milana Nováka. Dvere do sveta hudby sa Petrovi začali otvárať. "Je nielen výborný interpret, ale najmä skladateľ. Mať takého žiaka, to je predovšetkým zodpovednosť," zdôrazňuje učiteľka.
Jeho talent objavili rodičia náhodou. Keď mal možno päť rokov, otec mu na Vianoce kúpil detský keyboard. Peter si na ňom rád brnkal, vymýšľal skladby a napodobňoval tie známe. Šlo mu to. "Nikdy sme ho ani do hudobnej školy nenútili. Dokonca istú dobu sme ho aj odhovárali. Ja som totiž ako dieťa chodil do hudobnej, ale z donútenia a viem, aké to bolo utrpenie. Tak sme mu navrhovali, či nechce skúsiť radšej výtvarnú. Lenže jemu sa to páčilo, v hudbe sa veľmi rýchlo našiel," spomína otec Duchnický.
Tvrdí, že Peter bol také normálne dieťa, občas pozlostil, občas potešil. "Len som ho nikdy nedokázal vytiahnuť napríklad na bicykel, či na plávanie. Radšej si hral, alebo písal hudbu," dodáva otec.
Petrova mama je tiež na svojho syna patrične hrdá. "Za úspech však považujem, že Peter všetky tie víťazstvá v súťažiach a úspechy nebral ako nutné či samozrejmé, prijal našu filozofiu, že dôležité je zúčastniť sa, nie vyhrať a že v živote môžu prísť aj neúspechy," dodáva Petrova mama. Rodičia ho sprevádzali na súťažiach, dokonca s ním boli aj v Rakúsku na letnej hudobnej škole.
Hoci Peter často okolo seba počúva slovné spojenia ako hudobný génius či mimoriadny talent, pýcha mu do hlavy nevstúpila. Nespráva sa ako rozmaznávaný výnimočný chalan. Ani na detstvo nespomína ako na roky únavného cvičenia a drilu. "Vôbec to nemám v povahe, všetko šlo spontánne, mal som úplne obyčajné a krásne detstvo," hovorí študent druhého ročníka konzervatória, kde okrem klavíra študuje aj kompozíciu. "Jasné, že som vedel aj hnevať, nič veľké to nebolo, ale občas som schytal aj krik, to je normálne," vyvracia dojem, že by ho ako mimoriadny talent doma pestovali vo vatičke.
Ako dieťa ho lákali kadejaké profesie, no už vari v siedmej triede si uvedomil, že sa chce vydať na hudobnú dráhu. "Za najväčší úspech považujem, že robím to, čo ma baví. Hudba je celý môj svet. Po konzervatóriu by som rád šiel na vysokú školu, chcem sa ďalej venovať kompozícii. Mnohí ma od toho odhovárajú, hovoria, že písaním sa nedá uživiť, ale ja asi podriadim všetko tejto méte, aj keby som sa mal nakoniec živiť niečím iným, ale hudbu robiť neprestanem," tvrdí Kežmarčan, ktorý okrem klavíra brilantne zvláda aj organ, klarinet či gitaru, píše skladby pre komorné telesá i veľké hudobné zoskupenia. Zo všetkých nástrojov má najradšej klavír. "Samotná hra ma až tak neuspokojuje, viac ma teší komponovanie," priznáva.
Hlavu má plnú muziky. Dokonca aj keď ju len počúva, nedokáže ju vnímať len tak jedným uchom, ale vždy sústredene. Má rád impresionizmus, nepohrdne ani jazzom, ale teraz ho zaujímajú moderné trendy vo vážnej hudbe. Momentálne má obdobie, keď sám píše trochu duchovnejšie, hlbšie skladby. "Niekedy je veľmi otravné mať stále hudbu v hlave, nedá sa to vypnúť. Ale naučil som sa to potlačiť. Potom, keď mám čas, sadnem si a začnem pracovať, ide to von," prezradil talentovaný hudobník.
Ako hovorí, hudba mu dáva všetko a on sa jej to snaží vrátiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
