bytostnými súpútnikmi života dnes už takmer osemdesiatnika Ján Korpáša zo Starého Smokovca. A hoci prežil neľudské podmienky sovietskych gulagov a niesol si následne biľag nespoľahlivého človeka, nikdy na život, ani na ľudí nezatrpkol. Slušnosť mu je stále najvyššou hodnotou.
Hádam ani nemohol inak, len byť tesárskym majstrom. Veď toto remeslo sa u nich v rodine tradovalo. Šikovné ruky jeho starého otca i otca majú podiel aj na takých unikátnych stavbách, ako sú liečebné vily v terajších kúpeľoch Nový Smokovec. "Mal som osem rokov, keď som prvý raz pomáhal pri stavbe. Na vile Ilona otec vymieňal šindle a ja som mu asistoval. Tesárčina sa mi zapáčila," prehŕňa sa v spomienkach Ján Korpáš. Ešte však ani nestihol poriadne rozvinúť svoje profesionálne majstrovstvo, keď mu osud skrížil plány. "Na sklonku vojny som bol 13. januára v roku 1945 za totálnej mobilizácie povolaný do armády. Mal som devätnásť rokov a nemal som na výber. Od svojej jednotky som sa s priateľmi rozhodol ujsť po oslobodení Bratislavy. Prvého mája som prezlečený do civilu na ceste medzi Púchovom a Rajcom stretol svojich priateľov, tí ma volali do Prahy. Ja som však chcel ísť domov! V Rajci nás však legitimovala sovietska hliadka a všetko bolo inak," ešte aj dnes sa mu ťažko spomína na udalosti, ktoré mu zo života urobili peklo.
Ruskí vojaci ho považovali za Nemca. Zajali ho, odviezli do Čiech a v Pardubiciach ho Vojenský tribunál 4. Ukrajinského frontu 1. júna 1945 odsúdil na desať rokov v zajateckých táboroch v Karabase, Karagande a Džergargane. "Na nútených prácach sme robili v kameňolome, neskôr v bani: nechcem ani spomínať na to, čo sme tam prežili. Dodnes mám na rukách stopy po mučení. V tých strašných horúčavách, bez vody sme dreli ako mulice, mal som hádam tridsať kíl. Človek vydrží naozaj viac ako kôň! Po zhoršení zdravotného stavu som bol zaradený ako pomocný kuchár v pracovnom tábore," dodnes sa mu trasie hlas, keď spomína na nútený pobyt v Ázii.
Aj návrat domov bol radostný len chvíľu. "Matka skoro odpadla, keď ma uvidela. Vôbec netušila, čo je so mnou, myslela si, že som mŕtvy a chodila na hrob neznámeho vojaka dávať kvety," opisuje prvé stretnutie s rodinou. Okamžite sa snažil zamestnať. Skúšal to na železnici. Najprv ho odmietli, až po špeciálnom súhlase mohol robiť sprievodcu osobných vlakov. Mal pocit, že na každom kroku je sledovaný, na jazyk si však dával pozor. Keď sa vrátil z "lágru", písal sa rok 1953 a on netúžil znovu prežívať peklo nespravodlivo odsúdeného. Nech sa akokoľvek snažil, v práci nemal šancu postúpiť. "Napokon, moja robota ma uspokojovala, ľudia si ma vážili a to bolo podstatné," dodáva. Popri smenách na železnici brigádoval na domovej správe v Tatrách. Opravoval vari každý tatranský byt. Je paradoxom, že ani za 26 rokov služby sa k vlastnému bývaniu nedostal. Jednoducho nebol ten "správny". Biľag nespravodlivo odsúdeného ho ale k zemi nezatlačil. "V roku 1969 som požiadal Najvyšší súd ZSSR o prešetrenie môjho prípadu a rehabilitáciu. Tak sa aj stalo, a rozsudok z roku 1945 bol zrušený. Zadosťučinenie? Prosím vás, kto vám vráti tie roky života? Istý pocit krivdy si už človek bude v sebe navždy nosiť, nech robí čokoľvek," dodáva Ján Korpáš.
Na lepšie myšlienky vždy prišiel, keď sa v stolárskej dielni mohol "maznať" s drevom. Ako brigádnik pomáhal aj Tatranskému národnému parku. Spod jeho rúk vyšli nespočetné stĺpy na pútače, rázcestníky, mosty a mostíky. A hoci už nie je najmladší, so stolárčinou pomáha tatranským lesníkom dodnes. Nemohol chýbať ani pri nedávnej oprave strechy Rainerovej útulne. "Tatry som mal rád od nepamäti, veď som tu vyrástol. Turistika, vážnejšie výstupy, to všetko ma motivovalo k tomu, že som sníval o chatárčení. Môj život sa však vyvinul úplne inak."
Jeho nenápadnú, ale sústavnú prácu pre rozvoj Tatier si nedávno všimli aj poslanci mestského zastupiteľstva. Primátor Jánovi Korpášovi vo štvrtok 18. marca udelí výročnú cenu za celoživotné dielo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
