jeho vášne pre vysoké hory. Keď sa po skončení školy rozhodoval, či dá prednosť kariére, alebo horolezectvu, vyhrali Tatry. Hoci aj v rodných Čechách ako študent liezol, predsa len, Vysoké Tatry boli jeho lezeckému naturelu a túžbe po dosiahnutí vysokých kopcov najbližšie. Preto sa usadil najprv v Poprade a od roku 1971 v Kežmarku.
"Myslel som si, že tu zotrvám tak dva tri roky. Oženil som sa, získal prácu, a predovšetkým začiatkom 70. rokov sa v Tatrách zišla báječná zostava silných horolezeckých osobností, takže som tu zakorenil. Už som tu doma," hovorí jeden z protagonistov zlatej éry československého výškového horolezectva Milo Neumann. Istým spôsobom mu osud prial. Riaditeľ okresného stavebného podniku bol nadšenec športu a tak horolezec nemal problém, keď potreboval voľno na svoje cesty do hôr. A nebolo ich málo. Dolomity, Alpy, Kaukaz, Aljaška, Pamír, Hindukúš, či Himaláje boli cieľom jeho výjazdov od začiatku 70. rokov ďalšie dve desaťročia. Rok čo rok napĺňal úspešne svoje lezecké plány. "Najhodnotnejšie? Asi južná stena na sedem a pol kilometra vysoký Pik Komunizmu. Nasťahovať sa totiž do trojkilometrovej steny ťažkého lezenia alpským štýlom, to bolo v roku 1981 celkom odvážne. Cením si aj postavenie cesty na Južný vrchol Makalu. V tej dobe to bola technicky náročná cesta a zodpovedala svetovému trendu vo vysokých kopcoch, vtedy sa alpsky ešte veľmi neliezlo," spomína na himalájsku výpravu v roku 1973 a jej úspešné dokončenie v roku 1976. Vtedy stál na Južnom vrchole Makalu (8 010 m). O takmer 600 metrov vyššie sa dostal počas pôsobenia v expedícii na Everest v roku 1984. Rád však spomína aj na tzv. "pohodové" výjazdy do Hindukúšu, kde sa mu podarilo prejsť hneď tri sedemtisícovky.
"Dnes už si hovorím starý pán a to, čo robím, by som horolezectvom nenazýval. Je to skôr vysokohorská turistika. Tatranské steny som vymenil za krásne hrebeňovky a vnímam to ako prípravu na Alpy. Aspoň raz do roka musím vyraziť von a niečo podniknúť, inak by som si uhnal chorobu. Mal som sen, že kým ma zahrabú, vyleziem ešte všetky alpské štvortisícové kopce, ale to sa mi už asi nepodarí," konštatuje Kežmarčan, ktorý má v svojej lezeckej bilancii prejdených vyše 40 štvortisícových kopcov. Neustále ju rozširuje, jeho každoročné alpské výlety mávajú za cieľ väčšinou "klasické" ľadovcové cesty. Aby sa v Alpách veľmi netrápil, nepodceňuje fyzickú prípravu. Behá, jazdí na bicykli, v zime lyžuje a predovšetkým chodí po horách na tzv. back country lyžiach. "Je to paráda, takto som objavil aj ostatné slovenské hory, urobil nádherné hrebeňovky. Keď je v Tatrách málo snehu a skialpinisti chodia len asfaltkou na Sliezsky dom, ja si užívam na hrebeňoch iných hôr. Ono keď človek celý život jazdí do vysokých kopcov, potom mu to chýba, hľadá si náhrady. Keďže mňa už nebaví mrznúť v zime na štandoch pri lezeckých túrach, našiel som si hrebeňovky na lyžiach. Ja proste ožívam v zime," hovorí Milo Neumann. V jeho pamäti sú natrvalo zapísané nielen skvelé túry, ale aj fantastickí ľudia. "Po mojom príchode do Tatier mi veľa dal Milan Kriššák, bol síce mladší, ale potiahol ma, priviedol k výškovému lezeniu. Neskutočne mi chýba aj Karel Jakeš, to bol parťák, ktorý celý svoj čas dával horám," dodáva horolezec, ktorý napriek veku a zranenému kolenu si s horami a horskými športmi pokoj dať nemieni. "Horolezectvo bola forma, ako sa realizovať. Tam som bol vždy spokojný, slobodný, kopce mi dávali všetko, čo som potreboval," vyznal sa.
S kamarátom Lacom Gancarčíkom ešte plánujú výlet do Južnej Ameriky. "Buď skúsime Aconcaguu, alebo nejaké šesťtisícovky v Bolívii, uvidíme," uzavrel muž, ktorý nikdy neoľutoval mladícke rozhodnutie podriadiť svoj život horám.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
