Presne 9. mája 1975 sme odštartovali z letiska v Očovej. Bol to môj vôbec prvý let lietadlom v živote", začína rozprávanie o snoch a o začiatkoch leteckej kariéry Krompašan Ing. Miroslav Fonfára. Ten dnes už pôsobí v oblasti energetiky. "Boli sme tam asi pätnásti. Pred štartom nás inštruktor fotografoval a neodpustil si ironickú poznámku: "Chlapci, usmejte sa, možno je to posledný krát!". Niektorí aj zaváhali. Vo výške 900 metrov pilot zrovnal lietadlo a znížil rýchlosť. Inštruktor nás z lietadla vysadzoval po jednom. Jeden kamarát to však nezvládol a zasekol sa. Človek má pod sebou takmer tisíc metrov a nie je mu všetko jedno. Nakoniec ho "prehovorila" inštruktorova noha a vyskočil. V kabíne neskutočný rachot motora "paragánskej" AN 2 a zrazu ticho a človek letí v prázdne. Začali sme po sebe vrieskať. Po "pristátí" zavládla akási eufória. Každý si to chcel ihneď znova vyskúšať, ale pre tento deň to bolo už všetko," približuje M. Fonfára svoj prvý zoskok padákom.
"V poslednom ročníku nás čakalo rozhodnutie, čo ďalej. Myšlienka venovať sa lietaniu bola pre mňa viac ako príťažlivá. No nebolo to iba o chcení. Museli sme absolvovať zdravotné prehliadky v Prahe. Prešlo nás zopár. Z päťdesiatich ôsmich sme vyšetrenia zvládli iba ôsmi podľa štatistík iba dvanásť percent uchádzačov je úspešných. Vyšetrenia boli veľmi prísne. Napríklad hĺbkové videnie, rôzne špeciálne testy na orientáciu, pozornosť, rýchlosť, to sú vyšetrenia, ktoré sa bežne nevykonávajú. Boli to možno akési experimentálne pokusy s jediným cieľom. Zistiť, či sme schopní zvládnuť nároky povolania vojenského pilota. Počas štúdia, nás testoval aj "civilný" psychológ. Sám bol však z našich výkonov prekvapený. Výsledkami sme sa líšili od bežnej vysokoškolskej populácie. Nebol medzi nami nikto, kto by zaostával. Nie nadarmo sa hovorí, že letectvo, to je elita. Nech to znie akokoľvek, ale je to tak. U každého z nás išlo o akýsi komplex vlastností, ktoré museli dávať dohromady, nechcem povedať, že čosi výnimočné, ale čosi málo sa vyskytujúce. Je to ako pri krvnej skupine "B". Má ju iba osem percent ľudí. Preto ju mám," zdôrazňuje s úsmevom. Po pražských vyšetreniach nasledovalo prijatie na Vysokú vojenskú leteckú školu do Košíc. Letecký výcvik začal už v Očovej, kde nalietal 12 hodín. "Prvý cvičný let bol komický. Bez akejkoľvek prípravy. Inštruktor ma skúšal a snažil sa ma rôznymi manévrami a kotrmelcami vyviesť z miery, ale nepodarilo sa mu to. Prvý rok na vysokej škole bol viac o teórii. Bez dokonalých znalostí danej problematiky sa lietať nedá. Boli sme rozdelení na dve letky. Tá moja bola prevelená na letisko do Piešťan, kde sme začali s leteckým výcvikom. Nevenovali sme sa ničomu inému, iba príprave na lietanie a samotnému lietaniu. Po 27 cvičných okruhoch, asi po 11 hodinách letov s inštruktorom, som letel prvýkrát sólo. Bolo to neopakovateľné. Vzlietnutie, ani let po okruhu nebol problém. Pri pristavaní som však nevedel čo mám skôr sledovať. Prístroje, alebo približujúcu sa zem a dráhu. Držal som lietadlo na správnej rýchlosti, uhle klesania, bol som už dostatočne nízko a začal priťahovať riadenie. Zrazu mi inštruktor z veže kričí neťahaj! Povoľ! Pristál som a zopakoval si okruh ešte raz. Po pristatí si ma zavolal riadiaci lietania. Prikázal mi iba vystrieť ruky pred seba. Keď videl, že sa mi netrasú, poslal ma "neslušne" preč."
Neskôr nasledovali ďalšie samostatné lety, lety v skupinách, vzdušné boje, či navigačné lety. Ale aj akrobatické kúsky na albatrosoch, tzv. vyššia technika pilotáže. Sto desať hodín na nich odlietal. Letci z dnes najznámejšej slovenskej leteckej elity Biele albatrosy, sú Miroslavovými spolužiakmi. Teda aspoň niektorí. Nebyť zdravotných problémov, možno aj on by dnes s nimi vzlietal a očaroval návštevníkov leteckých dní. "Rok pred ukončením leteckej školy, sme prechádzali na nadzvukovú techniku. Jedno z vyšetrení znamenalo pre mňa aj koniec kariéry, pretože vojenský pilot, musí byť v perfektnom zdravotnom stave. Odporúčali mi prestúpiť na pozemný smer. Ale ako som mohol? Okúsil som čo lietanie. Už som nemohol "iba" starať sa o technický stav lietadiel, ako pozemný personál. Odišiel som zo školy. Vysokoškolské štúdium som neskôr absolvoval na technike v Košiciach," priznáva. Aj po rokoch si však dôkladne spomína na leteckú problematiku. A čo letecký ideál?"V čase mojich štúdií, letel do vesmíru Vladimír Remek. Na jednej z pražských prehliadok sme sa stretli. Nechcem povedať, že bol pre mňa vzorom, ale stretnutie s ním bol zvláštne. Sadol si vedľa mňa. Celkom normálny, priamy človek. Rozprávali sme snáď celú polhodinu. Nemal žiadne hviezdne maniere. Nie každý mal to šťastie, no ja som mal možnosť stretnúť sa s ním," dodáva na záver M. Fonfára.
Autor: šim
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
