rokov života v Čechách i prácu v Mongolsku. Známi českí i zahraniční hudobníci, speváci a herci sa dnes usmievajú z jeho portrétov či plastík.
"K maliarskej tvorbe ma inšpiroval obraz jeleňa môjho dnes už nebohého, staršieho brata Alberta. V roku 1959 som odišiel z družstva v rodnom Slavkove do Čiech. V Prahe som žil naozaj búrlivý život, až kým som nemal úraz. Vtedy som začal oveľa intenzívnejšie maľovať," spomína na svoje začiatky dôchodca zo Spišského Podhradia. Ten dnes získava ocenenia z výstav insitných umelcov. Za všetky snáď iba nedávne ocenenie v súťaži neprofesionálnej výtvarnej tvorby z Vihorlatského osvetového strediska v Humennom.
J. Kolačkovský však neostal iba pri maliarskej palete. Zaujal ho aj suchý pastel, drevo a rezbárske dláto. Sám však priznáva, že nedokáže tvoriť z hlavy, radšej sa necháva inšpirovať. Drevená plastika Pabla Picassa, portrét Karla Gotta, erb Vyšného Slavkova, drevený kôň vyhotovený podľa plastiky z ďalekého Mongolska i nádherná šperkovnica do detailov vypracovaná dnes zdobí izbičku tohto umelecky založeného človeka.
Pri spomienkach na prácu v Mongolsku sa mu vynárajú dva najsilnejšie momenty. Dopravná nehoda, pri ktorej zahynulo 6 členov, v tom čase u nás populárnej skupiny Karla Dubu a spomienka na mladú 16-ročnú dievčinu zvanú chuchen (slečna). "Bol jún 1968 a ja som spolu s ďalšími chlapmi odchádzal z Prahy do mongolského Ulánbátaru. Pracovali sme tam ako odborná skupina murárov. Skupina Karla Dubu na jeseň v Ulánbátare začínala svoje koncertné turné. Pre niektorých jej členov sa však Mongolsko stalo osudným. Zahynuli pri autobusovom nešťastí počas výletu do miestnych hôr. Keď sme sa o tragédii dozvedeli, hneď sme tam išli. Ale nemohli sme pomôcť. Videli sme už iba sanitky, ktoré odvážali mŕtvych a ranených. Bolo to smutné," približuje tragické udalosti spred takmer štyridsiatich rokov.
A ako to bolo s mladou slečnou? "So ženami sme sa nemohli stretávať. V tom čase tam vyčíňali kiahne. Ja som na to nedbal. Zoznámil som sa s mladou, krásnou Mongolkou - murárkou. Tamojšie ženy, pokiaľ boli mladé boli nádherné, ale tridsiatničky vyzerali už ako dôchodkyne. Tvrdo pracovali a rýchlo starli. Boli to krásne časy."
Aj na pražské časy má zaujímavú spomienku. "Nad ránom sme s kamarátom odchádzali zo zábavy. Zrazu mi povedal, že dá mi sto korún, ak žene, ktorá stála na ulici neďaleko nás, dám neslušný návrh. Išiel som za ňou a navrhol som jej "to". Ušla sa mi facka. Kamarát sa iba usmial a dal mi tú stovku. Neskôr sa ma opýtal, či som tú ženu poznal. Povedal som, že nie. Bola to Eva Pilarová. Na druhý deň spievala v rádiu, kde spomínala aj na príhodu z predchádzajúceho rána a smiala sa. To bolo moje stretnutie s touto krásnou speváčkou." Dnes ju podľa predlohy z mladších čias J. Kolačkovský maľuje. Túži iba po jednom, ospravedlniť sa jej za neslušný návrh.
Po rokoch neustálej zmeny zamestnaní v Čechách jeho kroky smerovali domov na rodný Spiš, kde zostal dodnes a dodnes tu maľuje, vyrýva a tvorí zaujímavé diela. "Nikdy som nemal rád jedno hniezdo. V jednom hniezde sa človek toľko nenaučí. Prežil som život podľa vlastného vkusu a mnoho som sa naučil," dodáva na záver J. Kolačkovský.
Autor: šim
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
