a nabral čerstvú energiu. Bol už v Grónsku poznávať Eskimákov, na Špicbergoch si užil dobrodružstvo s ľadovými medveďmi, v Indii ho šokovala bieda... Nikdy si dopredu cestu špeciálne neplánuje, ale rád chodí tam, kde nie je "preľudnené". V januári sa vybral na šesť týždňov do Južnej Ameriky. Hoci pôvodne uvažoval aj o možnosti ísť na Aconcaguu, keď zistil, koľko ľudí tam chodí, svoje úsilie namiesto do výšky rozložil do šírky. Spoznal tak Chile a Argentínu, prešiel Patagóniu, priblížil sa k Ohňovej zemi. Južnú Ameriku poznával cez ľudí a prírodu. Za dvadsať dní pochodu prešiel vyše 500 kilometrov. Vrátil sa o poznanie bohatší a aj smutnejší.
"Prešiel som veľa národných parkov a naozaj mi bolo smutno, keď som si uvedomil, že ešte aj v Južnej Amerike dokážu skĺbiť ochranu prírody a cestovný ruch a nám sa to nedarí. Tam robia všetko pre to, aby získali hosťa, aby sa k nim znovu chcel vrátiť a u nás sa mi zdá, ako by sme robili presný opak. Ochrana prírody a cestový ruch sú u nás úplne na opačných koncoch a dostať ich do jednej roviny nejde," skonštatoval po návrate do Vysokých Tatier Viktor Beránek. Keď z nich totiž po Novom roku odchádzal, nemal dobrú skúsenosť s miestnymi ochranármi. Bol naposledy skontrolovať chatu, či je v poriadku a oni ho takmer vyhodili z doliny.
Preto bol nadšený prístupom, aký volili juhoamerickí rangeri k turistom. Ako prvý navštívil národný park Los Glaciares, teda známu oblasť Fitz Roy a Cerro Torre. Tam mal aj prvé zážitky s rangermi.
"Linkový autobus nás prašnými cestami doviezol až pred rangerskú stanicu. Tam nás uniformovaná kočka upozornila len na dve podstatné veci: poprosila nás, aby sme oheň robili len na vyhradenom mieste, pretože kvôli silnému vetru môžu hroziť rozsiahle požiare a druhá vec, o ktorú poprosila, bolo, aby sme na záchod chodili minimálne 50 metrov od vody, aby aj ľudia, ktorí prídu po nás, mohli z toho potoka piť vodu. A žiadne ďalšie príkazy a zákazy, nič," spomína na milé prekvapenie Tatranec.
Dlhé týždne sa túlal sám popod zaľadnené kopce, obdivoval čaro tamojšej prírody. Napokon, Južná Amerika ho zlákala aj svojou povestnou žulou. "Je síce naružovkastá, iná ako naša, ale ja mám proste žulové oblasti rád, to je asi už dané Tatrami. Krajina je tam úžasná, ľadovce padajú až na hladinu mora, no treky sú predsa len o niečo náročnejšie ako u nás. Nepríjemný je najmä vietor. Raz som spal nad hranicou lesa a v noci sa začalo kaziť počasie, to bol taký rachot, akoby nado mnou štartovali veľké dopravné lietadlá a cítil som sa ako na pristávacej dráhe. Človeku dá zabrať aj prebrodenie riek, mosty sú len na niektorých miestach, inde je naťahané lano. Darmo, nie sú tam vydláždené chodníčky ako u nás napríklad na Térynku," spomína na zážitky z Ánd Viktor Beránek.
Aj jeho druhé stretnutie s rangermi bolo príjemné. Dve rangerky priamo v teréne upravovali chodník lopatami a živo debatovali s náhodnými turistami. "Prekvapilo ma, že pracovali normálne s lopatou. A hrany tej lopaty mali ešte obalené krytom, aby náhodou neublížili ľuďom na chodníku..." pozastavil sa tatranský chatár.
Aj tretie stretnutie s rangerom v ňom zanechalo dobrý pocit. "Stretol som ho v kempe, kde som spal. Prišiel za mnou, vysvetlil mi, kde čo nájdem, porozprával niečo o vývoji počasia opäť žiadne príkazy a zákazy. Na druhý deň šiel do terénu vymeniť lano cez potok. Znovu mi z toho všetkého bolo smutno, uvedomoval som si, že týmto ľuďom naozaj záleží, aby sa k nim turisti vracali a aby u nich strávili príjemné chvíle. Stále si kladiem otázku, ako je možné, že tam turizmus nie je v rozpore s ochranou prírody. Myslím, že je to všetko v mentalite ľudí. My ako by sme mali radosť z toho, že sa na niekoho vykričíme, že môžeme ľudí buzerovať, napomínať. Veď aj v Južnej Amerike majú úžasnú prírodu, aj tam si ju vedia vážiť a chrániť, ale nerobia to takým spôsobom, že človek už radšej nemá chuť do nej chodiť," konštatuje cestovateľ.
Ako znalec tatranských pomerov veľmi citlivo vnímal najmä správanie sa rangerov, ich kontakt s turistami, prístup k nim. "Veľmi dobre si uvedomovali, že človek vyšiel z prírody a nedá sa z nej vytrhnúť. Ak chce človek byť v prírode, má na to plné právo a nikto by ho z nej nemal vyháňať. Keď človek žije v prírode, naučí sa ju pochopiť a správa sa k nej citlivo," rozvíja tému Viktor Beránek.
So svojím výletom bol maximálne spokojný. Zažil divoké kempy vo voľnej prírode, jazerá plné rýb, nedotknutú prírodu, neuveriteľné hry oblakov, vulkány v Chile, lyžiarske stredisko pár výškových metrov od termálnych bazénov, plavbu cez Magalhaesov prieliv na najjužnejší cíp americkej pevniny Cap Froward, radostné šantenie tuleňov a bezprostrednú srdečnosť miestnych obyvateľov.
"Nemôžem povedať, že by ma niečo vyslovene šokovalo. Prekvapilo ma, že Chile je jedna čistá, poriadkumilovná krajina. V Južnej Amerike je proste pohoda a pokoj, platí odveké 'maňana', na všetko je čas. Myslím, že ich mentalita sa prejavuje aj na cestách. U nás sa každý snaží za každú cenu predbiehať tam jazdia vo veľkom pokoji, neriskujú a kým nemajú bezpečne voľnú cestu pred sebou, nepredbiehajú," všimol si pri cestovaní Južnou Amerikou.
Chatára spod Rysov prekvapilo, ako chlapi fandia futbalu. Vedel, že je to v tomto kúte sveta priam posvätný šport, preto možno očakával prejavy fanatizmu. Keď v krčme chlapi sledovali zápas a "ich" mužstvo prehralo, len nemo sedeli, nikto nekričal, nenadával, neopíjal sa. "Tí chlapi mali slzy v očiach, ale ani náznak agresivity," všimol si Viktor. A ako dodal, keď sa zas vyberie do sveta, určite to bude niekam, kde bude nielen pekná príroda, ale aj príjemní ľudia, od ktorých sa dá veľa naučiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
