obec. Z úspešnej recitátorky sa stala rovnako úspešná poetka. Autorka básní, za ktoré získala nejedno ocenenie, si na svoje prvé dotyky s poéziou spomína veľmi živo.
"K poézii som sa dostala cez recitáciu. Stretávala som sa s poetickým aj prozaickým slovom a tieto veci ma oslovili. Chcela som sa podobať ich autorom a ako desaťročná som sa pokúsila napísať svoju vlastnú báseň. Dodnes si ju pamätám, mala len niekoľko riadkov a písala som ju pod lavicou na hodine matematiky," spomína si na piatu triedu. Učiteľ ju "načapal" a báseň jej vzal, prečítal si ju a bez komentára pripol na nástenku. "Potom mi povedal, že mám šťastie, že to súvisí s matematikou, ináč by za to bola poznámka," usmeje sa.
Na učiteľov mala vraj vždy šťastie, najmä na dobrých slovenčinárov. "Zobrali ma pod patronát, posielali moje básničky na súťaže a uverejňovali ich v školských časopisoch. Neskôr učiteľov vystriedal Spišský literárny klub a Janko Petrík, ktorý je dodnes krstným otcom mojich básní," hovorí o priateľovi, básnikovi a redaktorovi Slovenského rozhlasu. Spomína si, že k jej básňam, ktoré často dostával do rúk ako prvý, býval veľmi kritický. "A nielen on. V klube sa schádzali mnohí vyzretí básnici. Stále mi nachádzali chyby a ja som tomu nie veľmi rozumela. Začali so mnou vchádzať do literárnej teórie a dnes hovoria, že ma naučili písať. No ja si myslím, že to tak celkom nie je," hovorí Júlia.
Recept, ako napísať dobrú báseň, vyzerá podľa nej jednoducho. "Väčšinou píšem tak, že si báseň hovorí a ak si ju zapamätám do rána, je dobrá. Ak som ju zabudla, asi nestála za to, aby sa dostala na papier," zhodnotí. Inšpiráciu nachádza vo svete okolo seba, vo svojich blízkych.
V jej poézii nájdete pocity, prežívanie, ale aj momentky zo života, na ktoré má svojský pohľad. Otvorene o sebe hovorí, že je rebelkou. "Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že úloha ženy mi nesedí. Ak by som verila v reinkarnáciu, povedala by som, že toto je prvý život, ktorý žijem ako žena. A ťažko sa mi žije. Ja napríklad nenosievam sukne, som rebel, nikdy nie som spokojná so sebou ani so životom okolo seba. Mužstvo vo mne skryté sa možno prejavuje navonok práve tým rebelantstvom," vysvetľuje.
Keď svojho času recitovala na Vansovej Lomničke (čo je súťaž len pre ženy), sedela na zemi bosá, oblečená v koži, a vtedy o nej Elena Ťapajová v časopise Slovenka napísala - dvadsaťpäťročná matka troch detí a rebel v čiernej koži...
Naopak, v úlohe matky sa Júlia Čurillová našla. S manželom vychovávajú tri dcéry. O písanie sa pokúšajú všetky tri. Mame už dali prečítať svoje prvotiny. "Neopravujem ich, ani to nekomentujem. poviem, že je to pekné, ale neťahám ich. Neviem, či pôjdu v mojich šľapajach, ale všetky tri majú kladný vzťah k literatúre, k písanému aj hovorenému slovu, čo je v dnešnej pretechnizovanej dobe dobré," tvrdí autorka.
Poézia je pre ňu soľou života. "Nie je to v mojom prípade fráza ani klišé. Občas mám rada pikantné veci, slané, štipľavé, vtedy sa poéziou doslova kŕmim a žijem s ňou. No a potom prídu nejaké boliestky, treba si dať neslanú diétu a vtedy soľ vynechám. Som chaotický básnik - píšem veľmi veľa alebo vôbec nepíšem," priznáva sa.
Tvorivá poetka dodnes nevydala svoju knižku. Donedávna sa jej bránila, tvrdiac, že poézia jej je osobnou výpoveďou, ktorú nemá kto čo rozpitvávať a vidieť autorke až do žalúdka. "Dnes si myslím, že existuje dosť veľké množstvo ľudí, ktorí by moju knižku chceli vidieť a prečítať. Dnes teda vravím áno, lenže nie je to také jednoduché, je to otázka financovania, distribúcie," hovorí pragmaticky.
Ak by sa jej vydanie zbierky predsa len podarilo, venovala by ju otcovi. "Odkedy som prišla o otca, je túžba po knihe ešte väčšia. Chcela by som ju venovať práve jemu," dodáva.
Autor: top
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
