rána," povedala pre Korzár umelecká vedúca Folklórneho súboru (FS) Rozmarija v Prešove Danka Kovalčiková (na snímke).

Krst prvého detského CD nosiča „Rozmarija... Jak še prekrašne rozvija" mali pod palcom členovia prešovskej kapely Mloci.

„Otcovia v našej hudobnej skupine Ulej na začiatku spievali. Snažili sme sa trochu vojsť do histórie, počas spevu sa čítali texty o tom, ako k nám detičky po prvýkrát prišli. Zahorel nejaký plamienok a tak sa to postupne rozrástlo. V tom okamihu všetky deti nastúpili s fakľami, akože plamienkami. Otcovia dospievali a s deťmi si vymenili fakle. Zaspievali deti a prišiel jeden z našich členov so starým rozheganým kočiarikom, pustili sme k tomu aj detský plač. Začali sme sa čudovať: Jéj, dieťatko na plese, čo tu robí. A tak sme akože zistili: Á, to nie je bábätko, ale cédečko. A čie to je? Všetky deti: Naše! Do toho prišli Mloci prezlečení za sudičky. Popriali dieťatku všetko krásne a postriekali cédečko šľahačkou. Detičky dospievali, vzali fakle od dospelých, ktorí spustili jednu krásnu pieseň, „Ne preto špivam, by vešeli ja bul, ale preto špivam, by še žaľu pozbul". Keď už muzika dohrávala, zaznela otázka, kto vlastne zapálil ten plamienok, otcovia v deťoch alebo naopak? Otcovia s deťmi chytili fakle spolu a odišli, aj s bábätkom."

Mloci sú dnes súčasťou aktivít FS Rozmarija. Zažili ich prvý ples, ktorý oficiálne otvárali. „Teraz boli pri krste. Popriali nám, aby to cédéčko žilo a predávalo sa a prvému aby pribudli ďalšie detičky."

FS Rozmarija začal fungovať s 22 deťmi, z toho boli len traja chlapci. Vtedy ešte sídlili v Dome kultúry v Prešove. Vznikli v podstate odčlenením od FS Dúbravienka. „Zostali sme akoby na ulici, bezdomovci. Musel vzniknúť nový súbor. Boli sme dve vedúce a pomáhali nám ešte dve mamky. Postupne sme sa rozrástli a dnes je nás do 120. Máme tanečnú, hudobnú zložku, spevácku skupinu otcov Ulej a tento rok pripravujeme aj druhú cimbalovku z maličkých detí. Okrem toho u nás funguje aj tanečná príprava pre päťročné detičky. Je nás deväť hudobných pedagógov a pomáha nám osem členov rodičovskej rady."

Danka Kovalčiková má folklór v krvi. Ako štrnásťročná začala tancovať v Šarišane, potom pôsobila v Dúbrave. Neskôr vyskúšala aj mažoretky, moderné tance, ale skončila znova pri folklóre, tentokrát detskom. „Dostala som sa k tomu úplne náhodou. Náš manažér povedal: Budeš robiť detský súbor. Nepýtal sa ma, či to viem, či to chcem. Budeš to robiť a hotovo! Potom som s tým chcela aj skončiť. Čakala som jedno, potom druhé dieťatko, lenže naša prvá partia bola veľmi silná. Vtedy, v roku 1989, bola kríza. Všetky krúžky začali 'padať na hubu', lebo všetko sa rušilo. A teraz čo? Rodičia vedeli, čo to znamená, keď majú deti možnosť využiť svoj voľný čas záujmovou činnosťou. Povedali si, že sa to musí udržať, nech sa čokoľvek robí. Hoci im ušijú sukne a budú tancovať len pre nás, ale nech to ide. Tie prvé kroje rodičia naozaj šili sami. Mali ich doma, každý vyšíval, či ocko, či mamka. Oni ma prehovorili: Rob to ešte aspoň jeden rok, kým naše deti chodia do súboru. Potom ešte trošku, ešte polrok to vydrž. Naraz sme sa presťahovali do ABC - Centra voľného času v Prešove, kde nám to pomohli rozbehnúť. Bývalý riaditeľ nám poskytol najlepšie priestory a veci, aké mohol."

Úplne náhodou sa im raz priplietol do cesty jeden Švéd, ktorý cestoval po svete na bicykli. Zablúdil do Prešova a pri Dome kultúry mu ukradli bicykel. Práve v tom čase tam mala Rozmarija vystúpenie. „Povedal si: Idem sa pozrieť, kam som sa to dostal, kde mi kradnú bicykel a čo je to za folklór. Po vystúpení prišiel za nami, či nechceme ísť do Švédska. Bol to náš prvý koncert a v tej eufórii sme z toho mali srandu. Tak si hovoríme, veď čo by sme nešli. O rok na to nám prišla pozvánka. Všetci sme padli na zadok. A tak začali naše zahraničné zájazdy. Dnes už chodia ponuky zovšadiaľ."

Prvé vystúpenie majú v pamäti dodnes aj preto, že im zmizli kroje. Ďalších päť rokov ich splácali. Mali ich požičané od PUĽS-u. „Kroje boli v dvoch kufroch, ktoré nám ukradli pred našimi očami. Nejaká partia kufre vybrala z auta na parkovisku za Domom kultúry. My sme sa s nimi stretli. Práve sme išli k autu. Ešte sme sa smiali: Aha, majú také kufre ako my. Prišli sme k autu a zistili: Preboha, nie! Oni nemajú podobné kufre, to sú naše! Zavolali sme políciu, ale kým došli, už boli kroje nenávratne preč. Neviem, kto ich potreboval..."

Ich CD nosič je prvým v našom regióne, ktorý naspievali iba deti v šarišskom nárečí. „Šariština je originálna a vtipná, príjemná na počúvanie. Snažíme sa robiť hudobné zdramatizované pásma. Aj pred krstom cédečka sme mali fľaškový tanec. Zakomponovali sme tam mužov, ktorí sedia v krčme a sem-tam prídu k fľaši a zatancujú. Chceme tance vrátiť do obrazu vtedajšieho života. Aby to aj deti pochopili. Niekedy nevedia, prečo sa tancovalo. Len vtedy to bolo dovolené, aby bolo dvaja čo najbližšie. Inak sa nesmeli k sebe verejne priblížiť, pokiaľ sa nezosobášili. Vtedy bol tanec silné, možno aj erotické puto. Teraz je to už ináč. Preto vysvetľujeme staré zvyklosti."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš