kariéra Popradčana Ruda Rabatina (r. 1954) sa kľukatí rôznymi smermi, za všetkým stojí spoločný menovateľ: výtvarné umenie. Určite by sa v jeho dospelom živote nenašiel rok, v ktorom by nenamaľoval čo len jediný nový obraz. Rudo Rabatin má na svojom konte od roku 1976 dvadsaťšesť výstav. Naposledy svoju tvorbu predstavil vo vile Flóra vo Vysokých Tatrách.
"Určite mal na mňa veľký vplyv otec, hral na klavír, maľoval, robil asistenta jednému výtvarníkovi. Keď si aj učiteľka výtvarnej výchovy všimla, že rád kreslím, nahovorila rodičov, aby ma zapísali do práve vznikajúceho výtvarného odboru Ľudovej školy umenia. Tu ma ovplyvnil akad. maliar Jozef Olexa, vzťah k farebnej harmónii mi určite zostal po ňom," spomína na prvé nesmelé dotyky s vlastnou kreativitou Rudo Rabatin.
Dnes sám učí deti vzťahu k výtvarnému umeniu a tvrdí, že práve proces vyučovania je veľmi inšpiratívny aj pre jeho tvorbu. Keď bol vo veku svojich žiakov, sníval o tom, že bude "ozajstným" umelcom. Tak trochu sa na neho hral. Otec mu vyrobil maliarsky stojan a mladý Rudo pozeral z okna a maľoval zátišia, prírodu a pod vplyvom Votrubovej tvorby taktiež tatranskú panorámu. Sny však napokon musel trochu prispôsobiť realite. "Rodičia aj s učiteľmi sa dohodli, že kariéra umelca nie je to pravé a lepšie pre mňa bude, keď získam všeobecné vzdelanie. Tak som namiesto umeleckej priemyslovky šiel na gymnázium."
Ani počas školy sa však štetca a palety vzdať nevedel. Keď mal voľnú chvíľu, už bol zahĺbený do svojich snov o výškach, o kráse, o horách, o modrom nebi...Predovšetkým príroda mu bola veľkou inšpirátorkou a Tatry zvlášť. Obdivoval impresionistov a kdesi vo svojom vnútri chápal, že len to, čo vzniká z najväčšej hĺbky duše, nepodliehajúc diktátu dobového vkusu, pretrvá ako skutočná hodnota.
"Keď znovu prišlo rozhodovanie čo so školou ďalej, zase som volil najľahšiu cestu. Kompromis, že budem učiteľom výtvarnej výchovy a matematiky sa mi zdal celkom racionálny. Aspoň nejaký chlebík budem mať v rukách a maľovať si budem, kedy budem chcieť. Nebolo to zlé rozhodnutie, obávam sa, že kariéra profesionálneho výtvarníka by vo mne udusila slobodu," konštatuje výtvarník.
Na pedagogickej fakulte v Prešove mal šťastie na svojich učiteľov. Doc. Ivan Šafranko ho viedol k figuratívnej tvorbe a výtvarnej slobode, prof. Štefan Hapák k umeleckej zodpovednosti. "Istým spôsobom ma stále sprevádza realistická tvorba. Teší ma, keď urobím niečo klasické. Avšak to, čo robím, je skôr akási sebareflexia, niečo medzi sebapoznaním a psychológiou. Som priam zamilovaný do farieb, mám ich rád živé, intenzívne, je to asi tým, že som nevyliečiteľný optimista. Občas ma priťahuje redukovaná škála farieb, experimentovaniu sa nevyhýbam. Som narodený v znamení strelca, a tak mi je blízka modrá - farba vzduchu, mora, diaľok a výšok. Napokon, výšky to je moja symbolická doména, aj v Tatrách hľadám výšky a tvrdím, že Tatry sú pre mňa životodárna sila a druhý ateliér," vyznal sa.
Práve Tatry, ich malebné zákutia, ale aj impresie kontrastov sily a krehkosti prírody, sú Rabatinovou dominantnou témou. Občas, keď mu je plátno na vyjadrenie pocitov priúzke, siahne k slovám. Píše poetické texty. "Niekedy mám pocit, že farbami, kompozíciami a čiarami nestačím vyjadriť všetko, niečo potrebujem dopovedať aj slovne. Potom sa mi uľaví, tak vlastne poteším sám seba a robím svoj život krajším," priznáva sa k ďalšej tvorivej múze Rudo Rabatin.
Tvrdí, že svoj "obraz života" ešte nenamaľoval a verí, že to tak skoro ani nebude. "Čo by som potom robil? Mám pocit, že ešte aj po smrti budem maľovať. A tak by to hádam malo byť, lebo tvorba je ustavičným procesom hľadania a objavovania, je to nekonečná cesta za krásou, počas ktorej vznikajú nádherné veci v nás aj navonok," zafilozofoval si Rudo Rabatin.
Keďže ho tento rok čaká významné životné jubileum, neminú ho ani ďalšie výstavy v regióne pod Tatrami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
