Kornel Földvári. Viac ako dvojhodinové úsmevné rozprávanie o krásach a úskaliach slovenskej literatúry, spisovatelia pretkávali autorským čítaním zo svojich diel.

"Neviem presne, ako k tomu došlo, že sme boli pozvaní práve my traja na toto malé východoslovenské turné Prešov a Košice Kalim Kertészom Bagalom," rozrozprávala sa Daniela Kapitáňová alias Samko Tále. "Spoločné máme to, že ani jeden z nás neobľubuje príliš vážne vyjadrovanie, nechcem tým povedať priamo, že máme zmysel pre humor. Pretože niekto si môže povedať, že v živote takých nezaujímavých ľudí nevidel. Ale spája nás istý nadhľad, a máme sa radi." D. Kapitáňová tu prezentovala zatiaľ svoju prvú a poslednú Knihu o cintoríne. Vyšla jej pod pseudonymom Samko Tále a preto nás zaujímalo, čo ju k tomu viedlo.

"Určite v tom zohralo úlohu viac faktorov, ale musím sa priznať, že som dosť nedôverčivá k akejkoľvek knižke, kde je uvedená žena ako autorka, a navyše keď to je so zlatými ornamentami. Takisto som nevedela ako ju publikum príjme. Preto som sa ju bála uverejniť pod svojím menom. Asi dva mesiace nikto nevedel kto ju napísal. Dopadlo to však dobre. Zodpovedne však môžem povedať, že už nie som S. Tále. Je to uzavretá kapitola môjho života."

Ako povedala, napísala jeden a pol knihy, desať poviedok a päťdesiat fejtónov, ale zatiaľ sa necíti spisovateľkou. "Prvá kniha sa píše sama. Druhá je potvrdením, že to nebola náhoda. Minimálne ten kto má dve dobré knihy, môže povedať, že začína byť adeptom na spisovateľa. Jej novým titulom bude Kniha o pekle. "V náväznosti na Knihu o cintoríne, ale s úplne iným svetom a videním."

Tomáš Janovic dlhoročne to známy zjav na poli literatúry hodnotí svoju spisovateľskú robotu takto: "Je to práca ako každá iná." Jeho život je vraj obrátený. "V noci pracujem a cez deň spím." Obdivuje všetkých, ktorí ovládajú počítače. Pretože on zostal verný písaciemu stroju. "Ako sa hovorí, starého psa novým kúskom nenaučíš. Ja som ťukal do písacieho stroja ešte pred tým, než som začal chodiť do školy a je to už veľa rokov." Je autorom krátkych literárnych útvarov. "Nie som dobrý rozprávač. Som ako tá Parížanka, ktorá keď zistí, že má materské znamienko, nesnaží sa ho zapudrovať. Naopak zvýrazní ho čiernou ceruzkou." Písanie je jeho spôsobom existencie. "Nič iné neviem. Píšem len o sebe. O svojich nedostatkoch, chybách a pokleskoch. Tým, že ich dávam na papier, dúfam, že sa ich čiastočne zbavujem."

Kornel Földvári sa tiež za spisovateľa nepovažuje. "Bol som trinásť rokov novinárom a publicistom." Podľa neho by písanie mala byť radosť, nie trpká povinnosť. "Nechcel by som byť napríklad ako London, ani deň bez riadku. Preto mám tých humoresiek dosť málo. Pre mňa je to otázka poenty, ktorá musí prísť sama. Na nej sa dá potom stavať." Tým, že písal pod rôznymi pseudonymami vyslúžil si niekoľko prívlastkov ako Najznámejší spisovateľ bez knihy, alebo Najznámejší neznámy spisovateľ. "Z toho možno vznikol dojem zaujatého, možno zasväteného, ale predsa len kibica literatúry. Možno som už taký starý, že začínam detinštieť, tak som sa usadil medzi mladých autorov Kaliho Kertésza Bagalu. Som mu vďačný, že mi dáva dokopy staršie veci, ktoré nemohli výjsť." Na Autogramiáde prezentoval Príbehy z naftalínu, humoresky z rokov 1963 1977. V súčasnej dobe ho nútia písať hlavne termíny. O slovenskej literatúre si myslí, že je to s ňou nádejné a že sa tu rodí generácia autorov, ktorí majú čo povedať a hovoria to nekonvenčne. "Slovenská literatúra trochu hapká trochu sa hľadá, ale je na dobrej ceste. Nachádza si svoje témy a svoj okruh výpovedí, ktoré predchádzajúce generácie nemohli povedať. Myslím, že celkom prirodzenou cestou časom prídu závažné generačné romány." Na otázku čo si myslí, Že v súčasnosti viac mladých ľudí píše, ako číta, povedal: "To bol vždy slovenský problém. Tradične už od čias štúrovcov bolo viac básnikov ako čitateľov. Teraz to nadobúda aj menej humorné dimenzie. Nechcel by som pôsobiť ako mentorujúci starček, ale mladá generácia v dobe elektronizácie, prestáva mať potrebu čítať. Sama sa pripravuje o tú rozkoš bezprostredného kontaktu s papierom a tlačiarenskou čerňou." V Pprešove sa vraj veľmi dobre cítil. "Hlavne keď sa povestne krásne východniarky usmievali. Toto neformálne až rodinné stretnutie bolo pre mňa liečivým kúpeľom."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš