ktorý spôsobil nielen prílev kapitálu, ale aj značného počtu robotníkov, technikov a inteligencie... V roku 1882 boli krompašské železiarne najvýznamnejším a najväčším železiarskym podnikom v oblasti Košickej obchodnej a priemyselnej komory... V roku 1913 boli najväčšou železiarňou v Uhorsku. Z celkovej slovenskej produkcie surového železa a ocele dodávali na trh až dve tretiny..," toľko z kroniky mesta.
Čo by ste v nej však márne hľadali, to sme našli v levočskom archíve. Píše sa rok 1896. V tom čase Krompachy patrili do správy slúžnovského úradu v Spišskom Podhradí. Čestná rada banského mesta Krompachy dostáva na stôl zaujímavú žiadosť pani Rózy K. z Prešova. "Dolu podpísaná si osmeľuje obrátiť sa na ctenú radu tou úctivou žiadosťou, aby jej bolo dovolené zriadiť na odľahlom mieste, kde nebude narušená verejná morálka a nebudú voči nemu výhrady bordelový podnik, a súčasne vyhlasuje, že sa podriadi všetkým nariadeniam ctenej rady, ktoré budú podmienkou prevádzkovania podniku."
Žiadateľka ďalej uvádza dôvody, ktoré ju viedli k tomuto kroku, odvolávajúc sa na aktuálne potreby mesta. "S rozvojom továrne sa aj mesto urýchlene rozvíja, a tak aj obyvateľstvo a mesto doteraz nemá žiaden bordel, podľa môjho skromného názoru aj z morálneho hľadiska sa táto vec stáva potrebnou, zriadenie podobnej prevádzky zodpovedajúcej potrebám mesta." K žiadosti prikladá aj tri prílohy, ktoré okrem iného obsahujú morálne osvedčenie slobodného kráľovského mesta Prešov o jej bezúhonnom živote. To isté mesto pani Róze a jej manželovi podobnú prevádzku povolili. Z archívnych materiálov sa ďalej dozvedáme, že okresný slúžny, ako aj okresný lekár žiadateľke, v zmysle nariadenia vrchného župana Spišskej stolice, tento podnik v Krompachoch dovolili otvoriť.
Ale že to nebola nijaká "ľahká" vec. o tom svedčí aj spomínané nariadenia župana a podmienky, na ktorých sa obe strany dohodli. Podnik bol pod neustálym policajným dozorom, ktorý ho môže kedykoľvek prehliadnuť. Okná museli byť vždy zakryté záclonami. Opitý zákazník musel byť z podniku vykázaný a hudba bola povolená iba do polnoci, a iba na klavíri. Neviestkam je zakázané ukazovať sa v okne v nedostatočnom oblečení, inak by to bolo porušenie proti mravnosti. "Ak dôjde k nedodržaniu týchto nami vymenovaných bodov, proti vinovatej strane sa započne zákrok na základe našich platných zákonov a policajných nariadení," toľko litera nariadenia.
Neviestky sa museli dvakrát týždenne, vždy v stredu a sobotu, zúčastniť povinnej lekárskej prehliadky. Ak sa u nejakej zistila choroba, majiteľka podniku to musela ohlásiť predstavenstvu obce. Listovaním v archívnych materiáloch sa mi do rúk dostal aj preukaz jednej z nich, iba devätnásťročnej Aranky S., s blond vlasmi a modrými očami. Táto práca ju však dlho nebavila, keďže do služby nastúpila v septembri 1896 a už v novembri žiada slúžnovský úrad o odovzdanie jej čeľadnej knižky, pretože si už nechce ďalej takouto cestou zarábať.
"Radodajná žena", ako sa uvádza v spisoch, sa musela zdržať akéhokoľvek túlania po ulici, postávania pod bránou a vábenia dorastajúcej mládeže, ktoré sa mimoriadne prísne trestalo. A na záver ešte drobná štatistika. O dva roky neskôr sa v podniku konala policajná prehliadka. Spolu s troma neviestkami sa v salóne nachádzali štyria hostia, fiakrista, cimbalista a vedúci prevádzky. V privátnych miestnostiach sa "zabávali" piati páni, medzi nimi jeden železiarsky robotník. Podniky tohto druhu boli v meste tri. Podľa informácií sa však nachádzali aj v neďalekej Levoči. Tam sa delili podľa príslušnosti k spoločenským vrstvám.
(Preklad maďarských archívnych materiálov - Ľudovít Dulai)
Autor: šim
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
