Alžbeta Verešpejová (na snímke s knihou). Prvýkrát prezentovala nové rozprávky vo štvrtok na besede s čitateľmi v detskej knižnici Slniečko. Po tituloch Trio Kotkodák a Šušľavá mušľa je to jej tretie dielo pre malých čitateľov. Napísala aj niekoľko divadelných hier pre prešovské detské divadlo Babadlo, či Divadlo Jonáša Záborského, jej knihu Trio Kotkodák zdramatizovali vo zvolenskom Divadle J. G. Tajovského. Venuje sa i prekladateľskej činnosti.

A. Verešpejová vyštudovala etnografiu. Istý čas pracovala v Krajskom múzeu v Prešove, kde mala veľký úspech jej výstava pre deti o histórii a symbolike drakov. Táto téma ju zaujíma dodnes, dokonca jej prischlo aj pomenovanie drakologička. Ako tvrdí, má doma jedenásťročného dráčika. "Na neho som najväčší odborník. Občas ma dostane do varu, najmä pri písaní diktátov..."

Keď Betka Verešpejová skončila prácu na Šušľavej mušli, začal jej zrieť v hlave nápad o ´Maškrtných rozprávkach´. Koncom minulého roka kniha vyšla v Mladých letách, v tisícovom náklade. Ilustroval ju Tomáš Čepek, grafik a ilustrátor z Košíc. Do knihy dokonca namaľoval aj Betkin a svoj portrét. Pre Tomáša to bola po večerníčkových rozprávkach prvotina knižnej ilustrácie. "Veľmi dobre si rozumieme. Páči sa mi jeho výtvarné cítenie, nápady, mierna irónia, detský a hravý humor. Dohodli sme sa už na spolupráci pri ďalšej mojej knihe," konštatuje A. Verešpejová, "Spolupráca s ním je dobrá v tom, že prečíta text, prinesie ilustrácie, mňa tým inšpiruje, tak robím znova opravy v texte. Napríklad na základe obrázku, ktorý sa tam objavil, som si povedala: Áno, bude tam ešte táto postavička." T. Čepek je zaujímavý aj tým, že pri kreslení má pod stolom váhu. "Keď je už z práce unavený, postaví sa na váhu. Ak zistí, že od námahy schudol, zavolá svoju ´pani Krémešíkovú´, aby mu priniesla niečo sladké na dobitie energie."

Deti zaujme už názov Betkinej najnovšej knihy Maškrtné rozprávky pána Dobošíka a pani Krémešíkovej. Prezrádza, že je to o maškrtení. "Trošku dávame zabrať zúbkom. Sú to tri rozprávočky, ktoré zastrešuje štvrtá. Rozprávajú o tom, ako pán Dobošík zabudol recepty na koláče, tak vymýšľa namiesto nich tri rozprávky. Vymyslí dve, potom neodolá a utečie na tajomnú výpravu s deťmi k rybníku. Pani Krémešíková tajne dopíše tretí príbeh, ale pán Dobošík nesmie vedieť, že to nenapísal on. V každej rozprávke sú ústredné postavy a sladkosti. V jednej sú koláčiky, v druhej zmrzliny a v tretej cukríky, lentilky, ktoré strašne miluje divadelný škriatok."

Betka obľubuje rozprávkovú trojpríbehovosť, preto aj v jej ďalšej knihe budú tri rozprávky. Mala by byť o školníčke Agneši a jej vylomeninách. "Školníčka Agneša niekedy riadi aj pána riaditeľa. Má rada deti, tak v prvej vylomenine sa rozhodne, že unesie prázdniny. Deti by boli stále s ňou, mohla by s nimi hrať guľky, našepkávať im, čo majú písať v diktátoch. Je to všetečná školníčka."

Jej knihy sú o detských snoch a túžbach, ktoré občas mávajú aj dospelí. Do detského sveta sa ponára hlavne preto, že je čistejší, plný nádeje, dobroty, možností a menej zložitý ako dospelácky. "Ako rastie môj syn, aj rozprávky sa menia. Má rád rozprávky, pozná ich odo mňa všetky, aj keď radšej číta Harryho Pottera. V niečom ma syn aj inšpiruje. No nielen on. Chodila som s ním od malička vonku a počúvala, o čom deti rozprávajú, čo ich zaujíma, je pre nich najdôležitejšie. Deti nechcú byť vychovávané, ale niektoré veci sú schopné akceptovať. Sú pre nás oveľa silnejšími partnermi, ako si my dospelí niekedy myslíme. Chceme ich riadiť príkazmi a oni sú schopní k tomu istému rozhodnutiu dôjsť aj na základe vlastného poznania. Sú dobrým partnerom na debatu, aj keď niekedy nepočúvajú..." Podľa Verešpejovej sa dá výchovný cieľ dosiahnuť efektívnejšie pomocou rozprávky: "Každá rozprávka chce ponúknuť niečo, čo je dôležité aj pre dospeláckejší svet, do ktorého jedného dňa deti vstúpia. Potom zistia, ak si to takto z rozprávok osvojili, že je dobré zachovávať isté hodnoty. Nepíšem to len ja. Každá rozprávočka má v sebe poučnú myšlienku, ticho zahalenú, čo je dobro, aká je to dôležitá vec byť ľudským a dobrým. Nechcem, aby to bolo vnímané ako téza, preto je v ´Maškrtných rozprávkach´ toľko humoru. Robím si srandu z dospelých, tak ako som schopná robiť si ju zo seba. My dospelí sa často berieme vážne. A boli by sme prekvapení, ako do nás deti vidia. Vedia v nás nájsť povahové chyby a na tých sa dokážu zabávať. Niekto je veľmi na peniaze, iný príliš dbá na úpravu zovňajšku. Deti si hneď všimnú, že je tam neúmera medzi ostatnými hodnotami života. Vedia to vypozorovať na rodičoch, či susedoch. Všimnú si oveľa viac, ako si myslíme. Aj my sme to vnímali, keď sme boli deťmi, len s nami o tom nikto nerozprával, takže hladina pravdy zostala niekde v nás. Väčšina dospelých má v ´Maškrtných rozprávkach´ úlohu, aby sa deti mohli zasmiať na tom, akí sme niekedy ulietaní, nevšímaví a zbytočne ustarostení. Občas chceme byť tiež ako deti, ale nejako nám to roky nechcú dovoliť. Máme pocit, že by sme padli z toho piedestálu veku, kedy sme išli na detskú výpravu."

Aj v divadelných textoch jej rozprávok je vždy prítomný humor i poučenie, ale nie formou vážnych príbehov. "Bojím sa melodrám. Aj v rozprávkach by som nevedela písať o vážnych veciach. Možno niekto druhý to vie urobiť lepšie, ja mám z toho strach, aby som neskĺzla do prvoplánovosti a sentimentu. Toto by mi deti asi nezobrali. Sú bystrejšie, ako sme boli my. Majú väčšiu ponuku, možnosť selekcie a svet im pripravuje oveľa paradoxnejšie situácie. Môj syn Jonáš sleduje televízne noviny a spýta sa ma: A to je dobrý človek? Nevie sa ešte v tom chaose vyznať. Deti by chceli nás dospelých poznať a porozumieť tomu, čo robíme a prečo to tak robíme. Aj táto knižka by im v tom mohla pomôcť."

Betka intenzívne vníma vývoj slovenských rozprávok. Súčasní slovenskí autori sa poväčšine snažia vyhýbať násiliu, ktoré je prítomné v každej z klasických rozprávok. "Ja mám strach z násilia. Necítila by som sa dobre, keby som ohrozovala hocikoho. Čiže, aj keď je to zlá postava, ja ho radšej zosmiešnim, ako by som mu zobrala život. Mám pocit, že vo filmoch sa dnes tak ľahko umiera, je tam presila surovosti. Preto sa mi to nežiada v literatúre pre deti. Môžem sa snažiť vytvoriť isté napätie, pocit neistoty a dobrodružnosti, ale nechcela by som vniesť slovo smrť a zabitie do slovníka mojich rozprávok. Mám pocit po prečítaní posledných rozprávkových titulov na trhu, že je to trend aj u iných slovenských autorov." Tvrdí, že prostonárodné Dobšinského rozprávky sú ako horory. "Ľudia počas dlhých zimných večerov si rozprávali o niečom, čo im malo život spestriť akýmsi napätím. Oni nečítali noviny. Možno by to do rozprávok nedávali," zamýšľa sa A. Verešpejová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš