žena bola dokopy v škole dva dni a ako priznáva, nevie čítať, písať a ani počítať. Ak si situácia vyžiada jej podpis, jednoducho napíše tri krížiky.
Keď sa pozrieme do histórie, ako prvá ustanovila školskú dochádzku za povinnú Mária Terézia. Vďaka našim zákonom a bezplatnej povinnej školskej dochádzke na Slovensku mali byť všetci gramotní. Pani Hedviga je v tomto prípade výnimkou. Zarážajúce však je, že jej niekoľkoročnú absenciu v škole si nikto z kompetentných nevšimol.
Pani Hedviga sa narodila v Mníšku nad Hnilcom a do najmenšej dediny v Hnileckej doliny Úhornej sa v skorej mladosti vydala. Pri našej návšteve bola veľmi zhovorčivá, veľké problémy jej však robilo spomenúť si na niektoré fakty z detstva, na časť života, ktorá úzko súvisí práve so školou a prvým nadobúdaním vedomosti. "Spomínam si, že v škole som bola dvakrát. Spolužiaci mi robili zle, rozhodla som sa, že viac tam nepôjdem. Nemala som pasiu učiť sa," so smiechom spomínaná negramotná Úhornianka. To, že v ruke nikdy nedržala pero a nikdy nečítala nepokladá vôbec za problém, jednoducho, ako hovorí, jej to nechýbalo.
"Boli sme štyri sestry a jeden brat. Pokiaľ viem, všetci chodievali do školy, iba ja nie. Mama bola chorľavá, veľmi nevládala robiť, tak som ju zastúpila v domácnosti. Nespomínam si, že by sa niekto z úradov staral, prečo nechodím do školy," rozpráva o svojom detstve pani Hedviga.
Neskôr sa vydala a priviedla na svet spolu šesť synov a dve dcéry. Pri vydaji všetko potrebné za ňu podpísal manžel a tak to bolo aj po ďalšie roky. Po jeho smrti ho zastupujú dnes už dospelé deti. Zaujímavé však je, že pani Hedviga napriek svojej negramotnosti dlhé roky pracovala až do dôchodku v neďalekých kúpeľoch Štós ako pomocná sila v kuchyni. "Keď som nastúpila, pre moju vedúcu a kolegyne bolo prekvapením, že neviem čítať, písať, počítať. Vedúca mala snahu naučiť ma, lenže nešlo to. Predsa len, bola som už stará na učenie," spomína pani Hedviga.
Kým bola dieťa a mladá žena, jej svet bol ohraničený iba domácnosťou, absencia gramotnosti teda nebola až taká okatá. Pri nástupe do zamestnania táto žena však prichádzala do styku s inými ľuďmi. Určite aspoň z času na čas pocítila, ako jej chýbajú spomínané znalosti. Ako to všetko riešila? "Jednoducho som sa na všetko pýtala iných. Keď som cestovala autobusom, pýtala so sa šoféra. Pri varení som nepotrebovala čítať recepty, všetko som vedela z hlavy. Keď som potrebovala vedieť, koľko je hodín, na všetko som sa pýtala iných. Veľa mi pomáhali kolegyne z práce," vysvetľuje.
Čo je však zaujímavé, táto žena dokonale ovláda matematiku peňazí. "Niektorí chceli zneužiť to, že neviem počítať a snažili sa ma oklamať. Nikdy sa im to však nepodarilo," hrdí sa. Pani Hedviga nám to nevie logicky vysvetliť, ale ovláda hodnotu peňazí, vie, ktorá bankovka má akú hodnotu, čo si za ňu môže kúpiť a vie, koľko jej majú pri nákupe vydať. Ostatné čísla sú pre ňu tabu. Nevie, koľko má obec Úhorná obyvateľov, koľko kilometrov denne cestovala za prácou a španielskou dedinou sú pre ňu aj hodiny.
Ako hovorí, knihy, časopisy a noviny jej v živote nechýbali. Na čo však nedá dopustiť, tak to je televízor. Ten má v jej domácnosti čestné miesto. Príbytok pani Hedvigy je veľmi skromný. Do jej kuchyne, ktorá zároveň slúži aj ako spálňa, sa vchádza rovno z vonku. Vodu si nosieva vo vedrách zo studne. V malej miestnosti však vidieť stopy po ženskej ruke. Na stole je ťažko prehliadnuť výšivky, nad posteľou visia fotografie jej blízkych. Ako päsť na oko pôsobí v tomto prostredí nový moderný, farebný televízor. Ten supluje pani Hedvige chýbajúcu znalosť písma. Všetko, čo potrebuje, sa dozvie práve z tejto "čarovnej debnY". Samozrejme, bez teletextu sa pani Hedviga iste zaobíde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
