čoraz častejšie dokazujú, že tomu tak nie je. Napríklad hokej si vybrala za svoj šport aj Kežmarčanka Ľudmila Bednárová.

Aké cestičky vás priviedli k hokeju?

- K hokeju som sa dostala po olympijských hrách v Lillehammeri. Predtým som sa o hokej takmer vôbec nezaujímala, ale v ošiali, ktorý zavládol som si povedala, že aj ja budem hrať hokej. V Kežmarku vznikol ženský hokejový klub a ja som sa ako štrnásťročná stala jeho členkou a začala som s aktívnym hokejom. Po jednej sezóne sa však klub rozpadol. Chcela som ísť hrať do Popradu, ale vtedy tam bolo veľa dievčat, takže nás nevzali. Po dvojročnej prestávke som sa predsa len stala hráčkou Popradu, ale už dvakrát som bola na hosťovaní aj v Spišskej Novej Vsi.

Ako na to reagovalo vaše okolie?

- Stále sa stretávam s rôznymi reakciami. Často sa ma pýtajú, či ešte hrám hokej, či ma to ešte baví. Ale doma nebol problém. Nič mi nezakazovali. Možno sa o mňa trošku báli, lebo tréningy bývajú neskoro večer a musím dochádzať do Popradu, ale už sa s tým zmierili.

Chodievajú vás blízki povzbudzovať na zápasy?

- (smiech) Málokedy ma prídu povzbudiť. Ale chápem to. Hrá sa mimo Kežmarku, na štadióne je dosť zima, nechce sa im mrznúť...

Hokejisti musia vedieť aj dobre korčuľovať...

- Korčuľovať som sa vedela na klasických krasokorčuliarskych korčuliach. Na "kanadách" som sa naučila až po tom, čo som začala aktívne trénovať. Spočiatku som mala problém, najmä zúbky mi chýbali. Hneď prvý vstup na ľad skončil pádom. Ale postupne sa to zlepšovalo.

Na akom poste hráte?

- Hrám v útoku, pravé krídlo. Som dosť rýchla a je to pre mňa najvhodnejšie. Na obrancu nemám výšku a brankárka ma nikdy nelákala, to by som sa asi uhýnala.

Nie je hokej pre ženu pritvrdý šport?

- Máme upravené pravidlá a je zakázané hrať do tela. Ale nezdá sa mi, že je to tvrdý šport. Hrávam hokej už osem rokov a v podstate som mala len jedno zranenie kvôli hokeju. Úplne prvé zranenie som však utrpela na verejnom korčuľovaní, vtedy som kolenom narazila do mantinelu. V zápase som si potom zranilo to isté koleno.

Trúfli by ste si hrať proti mužom?

- Podľa toho, na akej úrovni by boli. Na tréningoch hrávame aj proti mužom. Sú to síce rekreační hráči, ale je to niečo iné ako ženský hokej. Muži majú predsa len viac sily a iné fyzické dispozície.

Myslíte si, že je niečo, v čom sú ženy pri hokeji lepšie?

- (smiech) ...to skôr tréneri častejšie nariekajú, vraj ten náš ženský rozum...

Aké vzťahy vládnu v hokejovom "ženstve"?

- Myslím si, že sme dosť dobrý kolektív. Samozrejme, že počas zápasov sa objavia nejaké emócie, ale mimo ľadu je všetko v poriadku. Na ľade sa však vieme poriadne pohádať.

Prezraďte niečo zo zákulisia...

- Niekedy sme skúšali zalepovať niektorým dievčatám nože na korčuliach lepiacou páskou. Potom sme na ľade vyčkávali, čo z toho bude. Samozrejme, že s takým niečím nemohli na ľade urobiť ani krok... (smiech)

Aký je váš najväčší hokejový úspech?

- Mojím najväčším osobným úspechom bolo, že tohto roku som sa prvýkrát dostala do reprezentácie. To je pre mňa obrovská skúsenosť.

Stíhate popri hokeji ešte nejaké koníčky?

- Na nič iné mi už nezostáva čas. Pracujem ako učiteľka angličtiny v základnej škole, popri tom diaľkovo študujem a venujem sa hokeju. Ale som zvyknutá zadeľovať si čas, takže sa to dá zvládnuť.

Prezradíte vaše plány do budúcnosti, čo sa týka hokeja?

- Keby som chcela preraziť v reprezentácii, na to by som musela mať určite podstatne viac času. Zatiaľ mi ho škola a zamestnanie zaberajú dosť, takže sa nemôžem venovať hokeju naplno, aby som sa prípadne stabilne uchytila v reprezentácii.

Máte medzi hokejistami svoj vzor?

- Mojím vzorom je Peter Bondra. Je rýchly, vie dávať góly a myslím, že je to aj správny človek.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš