hranou tvorbou, ktorú spája meno jedného človeka - filmára, producenta, režiséra Ivana Janovského. Potom, ako v roku 1984 odišiel z bratislavskej Koliby a usadil sa v Levoči, nakrútil vyše 40 dokumentov a spolupracoval pri natáčaní mnohých reklám a zahraničných hraných filmov na Slovensku. Festival nazvaný Janovský Fest je prehliadkou tvorby čerstvého šesťdesiatnika. KORZÁR sa s jubilantom porozprával o doterajšej tvorbe, nakrúcaní hraných filmov na Spišskom hrade, ale aj o jeho súčasnej práci ako šéfa dokumentu v STV.
Prehliadka dokumentárnej tvorby Janovský fest je podujatím netradičným na spišské pomery. Ako sa zrodila táto myšlienka?
- Už ten samotný pojem, že v Levoči sa robí film, bol pre Levoču a okolie neznámym pojmom. Väčšina ľudí si snáď myslela, že štúdio Ivana Janovského točí svadby alebo niečo podobné. Myšlienka prezentácie mojej tvorby sa zrodila vlani pri premiére dokumentu Majster Pavol z Levoče. Levočania spolu so Spišským múzeom mi ponúkli túto šancu a aj som ju prijal.
Nie je tajomstvom, že Janovský fest je akciou pri príležitosti vášho životného jubilea - šesťdesiatky. Bilancujete teda svoju doterajšiu filmovú tvorbu?
- Veľmi si cením, že ma moje životné cesty priviedli k filmu a nemusel som ísť za čašníka, šoféra, ale že som mohol robiť film. Keď som v 84. roku odišiel z Koliby a pustil sa po vlastnej ceste, nevedel som, kam sa zaradiť. Moja pani aj ja inklinujeme k pamiatkam ako takým. Vôňa Spiša dáva vyššiu hru, gotiku tu cítiť na každom kroku. Bolo tu čo filmovať, vedeli sme dať dokopy správnych ľudí, pamiatkárov, múzejníkov, skrátka dobrých odborných poradcov, ktorých neustále prizývam k spolupráci. Mal som šťastie na dobrý štáb filmu, ale aj finančných partnerov filmu, ako boli Štátne lesy TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Aj ministerstvo pôdohospodárstva mi umožnilo natočiť zaujímavé filmy, napríklad úspešné Slovenské lesy, Tatry a ich tajomstvá, ktoré žali úspechy aj na festivaloch. Špičkovým výrobkom je multimediálne predstavenie, ktoré beží v Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Odporúčam ho každému divákovi, je to čosi výnimočné, na Slovensku nič podobné nemáme. S Milanom Milom sme spolu robili Kroniku mesta Levoča. To rozhodlo o tom, že pri pamiatkach zostanem. Za jeden z prvých špičkových filmov považujem dokument Gemerské Giornata, ten sa nezachoval vzhľadom na rozkradnuté mastre Slovenskej filmovej tvorby, mám ho len na VHS a tak sa bude na festivale premietať.
Prehliadka dokumentárnej tvorby Janovský Fest v Levoči začína 27. februára a potrvá osem dní. Za takýto krátky čas zrejme nedá zrekapitulovať celá vaša filmová tvorba. Ako ste vyberali dokumenty, ktoré ponúknete publiku?
- Výber bol daný kvalitou. Snažil som sa vybrať to naj. Filmy sú zaradené podľa témy - príroda, história, pamiatky. Výber má svoju logiku a vyjadruje aj moje námetové hľadanie. Napriek zložitej dobre sa dá v Levoči uživiť filmom a natočiť niečo. Vždy sa mi námet podarilo dotiahnuť až do konca. Prehier bolo málo, možno dve - tri, keď som dielo roztočil a nedokončil. Mám prísne zásady nadväznosti na ekonomické výstupy - teda mať kapitál, nájsť dobrého partnera a ním uzavrieť dobrú zmluvu. Všetkým slovenským producentom by bolo vhodné odporúčať, aby si najprv zhodnotili financovanie diela a potom premýšľali v ďalších súvislostiach. Vždy, keď som vymyslel námet, musel som nájsť spôsob, ako ten film zaplatiť. Človek nemôže ísť supercestou svojich ilúzií, ale musí sa prispôsobiť ekonomickej dimenzii doby.
Napriek tomu hovoríte, že filmom sa dá uživiť aj v našich podmienkach, v Levoči.
- Mňa neživí dokumentárna tvorba, pretože na Slovensku dokument nepredáte. Živila ma profesia, ktorú som získal po revolúcii - stal som sa location managerom pre hranú tvorbu a reklamy, teda človekom, ktorý vie ponúknuť a zabezpečiť lokality na filmovanie. Som napojený na české aj iné zahraničné produkčné firmy, odkiaľ mi príde istý obrazový materiál, ktorý mám vyhľadať v exteriéroch na Slovensku. Musím poznať prostredie a cítiť ho filmársky, doviezť tam stočlenný filmový štáb, poznať zóny národného parku, vybaviť povolenia atď. Človek musí byť promptný, okamžite zareagovať, v okamihu sa všetko môže zmeniť. Napríklad pri natáčaní Dračieho srdca sme išli s celým štábom do Kvačianskej doliny. Išli sme vedľa Bešeňovej, režisér Rob Cohen povedal - tu to natočíme, Kvačianska dolina ich prestala v tej chvíli zaujímať. Padanie draka do vody je teda natočené v Bešeňovej. Je to náročná práca, treba okamžite zareagovať, o tretej ráno mi zavolajú a o štvrtej musím odpovedať. Ale hneď ráno poslať fotografiu alebo ponúknuť lokalitu. Je to tvrdá práca, či u Američanov alebo u Francúzov, ide o tvrdý biznis. Ak človek okamžite nezareaguje, idú preč. Na druhej strane treba povedať, že je to na naše pomery dobre platená práca.
Spolupracovali ste pri natáčaní filmov Dračie srdce (USA), Ravenous (USA), Behind Enemy Lines (USA), Vták Ohnivák v česko-nemeckej produkcii a ďalších. Mnohé scény sa točili na Spišskom hrade. Čím je pre filmárov taký zaujímavý?
- Po prvé - pre svoju veľkosť a druhá vec, tá dôležitejšia, je pohľad. Keď sa človek postaví na vežu, rozhliadne sa a otočí o 360 stupňov, je to filmovateľné. V diaľkach nie sú fabriky, nič tam neprekáža. Mnohí ľudia na Spiši si neuvedomujú túto vôňa zachovalého. Nikdy nezabudnem na Dračie srdce - hoci sa ten záber nepoužil - drak sa pozerá z hradu, priniesli rotujúcu kameru, ktorá sa točí, akoby sa drak pozeral a čosi hľadal. A vidí len nádherný kraj. To je celý princíp Spišského hradu.
Ostaňme ešte pri zahraničí. Ste známy ako cestovateľ, netajíte sa svojou láskou ku Grécku a s nadšením rozprávate o mykénskej kultúre. Čím vás zaujala práve táto téma?
- Neviem, čím to je. Asi vekom sa človek nejako dostáva k histórii, k svojím koreňom. Začal som európskymi koreňmi, Španielskom, Francúzskom, Portugalskom, ale grécka vôňa ma zastavila, našiel som tam príbuznosť. Prešiel som ho krížom-krážom, našiel som tam ľudí, ktorí reagovali ako my, vedeli si vypiť ako my. Cítim tam teplo, zhovievavosť, skromnosť, úsmev človeka, ktorý mi podá víno. Ministerstvo kultúry Grécka ma pustilo s kamerou všade, bez finančných nárokov, otvorili mi dvere do múzeí. Človek je nútený siahnuť na knihy, zobrať si dejiny, naštudovať ich a keď s tou predstavou vojde do krajiny, zistí, že sa mu tam ľahšie dýcha, že všetko spoznáva, s úctou sa dotýka vecí, ktoré tu boli 500 rokov pred Kristom.
Na festivale sa bude premietať aj dokument Mykény na Slovensku. Slovenské Mykény, Myšia Hôrka pri Spišskom Štvrtku - to je vaša ďalšia obľúbená téma..
- Viete, ako som sa k nej dostal? Náš prezident pozval na Slovensko gréckeho prezidenta. V tom istom čase bola výstava mykénskej, resp. otomanskej kultúry bronzovej doby vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Namiesto toho, aby gréckeho prezidenta priviedol do múzea a ukázal mu, čo majú spoločné naše dejiny, vzal ho robiť rýľ. A to ma dvihlo. Vtedy som si povedal, že to natočím. Profesor Vladár a archeológ Olexa mi pomohli a natočili sme to spolu s STV.
Vaše dokumentárne filmy už podľa názvov (Tatry a ich tajomstvá, Gemerské Giornata, Spišské fragmenty, Bardejov, Horehronské impresie atď.) prezrádzajú, že ste špecialista na krásy a zaujímavosti Slovenska. Ktorý región vám najviac učaroval?
- V Grécku je teplo, čo je geniálne, predsa už len sme starší (úsmev). Spiš som objavoval a neustále ho objavujem, aj čo sa týka filmárčiny. Verím, že tu ešte nejaké filmy natočím. Zaujímavým je pre mňa styk civilizácií, a to vytvára Gemer. Je to zaujímavá krajina, pretože tu sa čosi lámalo, ľudia odchádzali do hôr. Stačí sa prejsť po gemerských kostolíkoch. Najnovšie som objavil Liptov ako filmársky veľmi zaujímavú krajinu. Robil som jednu reklamu pre mobilného operátora, letecký záber zo Spišskej Kapituly ponad Spišský hrad a končí medzi ovečkami na Liptove.
Máte už v hlave nápad?
- Áno, bude to trilógia - urobil som Gemerské giornata, Spišské fragmenty a chcem ešte sfilmovať novú tému - liptovské nástenné maľby, je tam otvorený zreštaurovaný kostol v Martinčeku a filmársky zaujímavé súvislosti. Aj keď som v súčasnosti v STV, budúcnosť neuzatváram.
Šesťdesiatka je vek, kedy sa väčšina ľudí teší na dôchodok. Viem, že to nie je váš prípad a zavesiť filmárčinu na klinec sa nechystáte. Naopak, len nedávno ste prijali ponuku robiť producenta dokumentu a dramatickej tvorby v STV v Bratislave. Na čom pracujete? Uvidia diváci na jednotke či dvojke kvalitné dokumentárne či hrané filmy?
- Slovenská televízia bude mať ešte veľa problémov, kým dosiahne, čo si zaumienila. Televízia sa netvorí jeden rok. Tvorba dokumentu a hranej tvorby je ešte náročnejšia. Keď si zoberieme základnú myšlienku, že na Slovensku na seba zarobili možno tri filmy v histórii, treba si priznať, že tu filmový priemysel ako taký neexistuje. Ak chceme zachovať film, musí prispieť štát. Veď prispieva na divadlá, na filharmónie... Čím sa to stalo? Rozvratom v obci filmárov sa stalo to, že nenašli spoločnú cestu. Ak sa zjednotia, možno sa zmení aj pohľad štátu. Platí koeficient 5:1 - to znamená, že nie každý film sa vydarí, ale musí sa ich natočiť viac, aby sa aspoň jeden vydaril. Dúfam, že sa splní môj sen a natočím v STV taký film, s ktorým bude divácky svet spokojný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
