Málokto by na tohto seriózneho pána povedal, že má za sebou slušnú lezeckú minulosť. Bývali roky, keď víkend čo víkend trávil v Tatrách alebo v Slovenskom raji. Od vychádzok do prírody, cez trampovanie a skauting sa prepracoval k vysokohorskej turistike a neskôr horolezectvu.
"Prvý raz som bol vo Vysokých Tatrách na školskom výlete. V tom čase som už chodieval často do prírody, s kamarátmi sme občas aj prenocovávali pod širákom, postupne prešli sme celý Slovenský raj. Vo Vysokých Tatrách sme podľa starého Andrášiho sprievodcu prešli vari všetko, Patriu, Zadnú Baštu, Prednú Baštu... Vždy sme sa smiali, že asi nemal na lano a tak aj vážne lezecké cesty boli pre neho chodníkmi. My sme to po ňom opakovali. Odtiaľ bol už len krok k horolezectvu. V Levoči, kde som vyrastal, bol silný horolezecký oddiel, najprv sme chodievali na Tomašovský výhľad, to bola najlepšia škola, vypestovali sme si tam úžasnú techniku," spomína na lezecké začiatky Ľubomír Mačko.
Keďže si všetky výstupy poctivo zaznamenával, aj dnes môže bez zaváhania povedať, že prvú lezeckú cestu vyšiel 1. apríla 1972, teda mal čosi cez 16 rokov. "Samozrejme, pred rodičmi sme to so sestrou tajili, asi rok sa nám to darilo. Lano sme schovávali do gauča pod matrace a rodičia boli presvedčení, že chodíme ďalej na vychádzky do prírody, ako predtým," smeje sa dnes spomienke na "zatĺkanie" svojej vášne. V pamäti mu zostala aj prvá tatranská lezecká cesta. "Bola to Motykova cesta na Malý Ostrý. Pri zostupe nás takmer zasypala kamenná lavína, bol to pocit, akoby do žľabom sypal náklaďák so skalami. Neodradilo nás to," hovorí Ľubomír Mačko. Tvrdí, že každá cesta, ktorú s kamarátmi vyliezol, mala svoje neopakovateľný príbeh. "Lezenie bolo pre mňa predovšetkým možnosťou, ako byť v prírode a tráviť čas s partiou kamarátov," vysvetľuje. Pri listovaní v pamäti vytiahne aj spomienku na jednu z ťažších ciest. S kamarátmi liezli direttissimu Malého Kežmarského štítu a zastihla ich búrka. "Búrky v horách som sa vždy bál, bola to azda jediná situácia, pri ktorej som bol schopný panikáriť. Mal som však šťastie na spolulezcov, ktorí boli dokonalí "kľuďasi", takže sme to spoločne vždy zvládli," dodáva nadšenec pre hory.
V dobrodružných spomienkach má uložený aj pamätný výlet na Stredohrot. Bolo to deň pred Silvestrom, zastihlo ich zlé počaise, napokon museli bivakovať na vrchole. Ľubomír Mačko na tú situáciu nezabudne, pretože "dole" ho čakala frajerka, terajšia manželka. Mal práve v úmysle ísť ju predstaviť rodičom. V dohodnutý čas a na dohodnutom mieste sa však nestretli. Mladá dáma musela za Ľubomírovými rodčimi hľadať cestu sama. "Napriek situácii som bol za každú cenu odhodlaný zostúpiť, no kolegovia skonštatovali, že oni sa veru kvôli mojej frajerke zabiť nedajú. Tak som šiel domov o deň neskôr, zoznámenie sa udialo aj bez mojej prítomnosti," smeje sa dnes na dávnom zážitku. Aj keď v horách zažil nejednu dramatickú situáciu, nikdy nešiel vedome do rizika. "Vždy som mal pred horami a prírodou rešpekt a nikdy som sa nesnažil riskovať. V podstate aj to bol jeden z dôvodov, prečo som neskôr vymenil aktívne horolezectvo za ďalšie záľuby. Nemám povahu dobrodruha a keď prišla rodina, už som nebol ochotný podstupovať riziko, ktoré je súčasťou života v horách, aj keď sa mu človek snaží vyhnúť," konštatuje Ľubomír Mačko.
Ešte aj dnes sa mu rozžiaria oči, keď spomína, ako s kamarátmi snívali o Alpách, ako hltali všetku dostupnú horskú literatúru, ako intenzívne žili horami a odkladali peniažky, len aby mohli cestovať do Tatier. "Volali nás extrémisti, liezli sme v čase, keď v Tatrách začínala éra bratov Pochylých. Snažili sme sa robiť ťažké veci, vtedy tam bolo ešte veľa výziev. Prišli sme na chatu, vzali knihu prvovýstupov a plánovali ich prvé alebo druhé prelezy. Robili sme skobovačky, previsy, zimné výstupy, podarilo sa aj niekoľko vlastných prvovýstupov, zaujalo nás všetko, čo aspoň trochu voňalo novotou," dodáva a pri predstave, s akým vybavením to vtedy dokázali neveriacky krúti hlavou. Tvrdí, že dnes majú Tatry už podstatne inú tvár. "Nie je to len tým, že sú preľudnené, skomercionalizované, že sa tam už ťažko hľadajú tiché miesta. Akoby sa stratila aj akási stavovská horolezecká česť. Kedysi nebol problém nechať si pod stenou batoh s "vercajgom", dnes by som to veru neskúšal."
Ľubomír Mačko tvrdí, že v Tatrách, ale ani nikde inde, svoje obľúbené "srdcovky" nemá. Rád spomína na cesty v Galérii Ganku, dodáva však, že sú aj miesta, kde nikdy nebol napríklad Lomnický štít. "Aj keď o legendárnej Hokejke som často sníval," pripomína. Hoci už dávno prešla doba, kedy lezenie bývalo jeho prioritou, aj v súčasnosti sa snaží aspoň dodržať rituál stihnúť minimálne jednu peknú horolezeckú túru ročne. "Ja už žiadne lezecké vízie a výzvy pred sebou nemám. Rád by som sa dožil vysokého veku a v ňom by som bol rád, keby som dokázal bez problému vyjsť všade, kam potrebujem, napríklad do schodov," uzatvára kežmarský poslanec Ľ. Mačko spomienky na život s lanom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
