Atletika jednoducho nepozná kompromis. Len jeden môže prejsť cieľom ako prvý. Vždy len jeden môže byť zlatý.
Športovec musí najskôr prekonať sám seba, aby zdolal aj iných. Vtedy je aj cieľ na dosah. Mladučká Martina Grigláková vie, ako chutí víťazstvo. Už v detstve poskakovala v telocvični, kým jej mamina poctivo trénovala. A aj v malom dievčatku sa čoraz hlbšie zakoreňovala láska k atletike. Mala šťastie, lebo otec sa venuje trénerstvu. Pobadal, že jeho dcéra má talent, ktorý stačí len rozvíjať. Krok za krokom sa spoločne snažili a táto snaha nezostala neodmenená. Súťaže sa striedali ako na bežiacom páse a Martina vyhrávala čo sa dalo. Dnes je štvornásobnou majsterkou Slovenska a držiteľkou slovenského rekordu na tristo metrov v hale v kategórii staršie žiačky (42 sekúnd 32 stotín).
Udržiavať si kondíciu je v atletike nevyhnutné. Trénovať sa jednoducho musí, či je piatok, či sviatok. Pre mladú Kežmarčanku to však nie je žiaden problém. "Tréningov je dosť, nie vždy mám čas ísť niekam s partiou, ale až tak mi to nechýba. Vybrala som si to sama, proste ma to baví a nevedela by som si bez toho predstaviť život. Nemám pocit, že by ma šport o niečo oberal. Skôr naopak. Radosť, ktorú mi prináša, býva obrovská. Zvlášť, keď vyhrám nejaké preteky," tvrdí bežkyňa, ktorá má ešte v živej pamäti okamihy, keď získala prvý titul. "Cez celú halu som sa rozbehla k otcovi a skočila som naňho. Taká som bola šťastná."
Otec a tréner v jednej osobe súhlasne prikyvuje. "Ten pocit, keď vyhrá, je fantastický aj pre mňa. Veru vyletia aj slzičky," priznal Dušan Griglák. Pripustil, že k vlastnej dcére je prísnejší ako k ostatným zverencom. "Beriem to tak, že musím, lebo je to moja dcéra. Po skončení tréningu si však uvedomím, že som k nej odmeraný. Jej poviem stroho, ostatným pokojne."
V konečnom dôsledku však ich spolupráca funguje výborne. "Keď behám, nepočujem nič, len otca. Mám to skrátka zafixované v hlave, že počujem len jeho PRIDAJ!, SLABÉ TO JE!," smeje sa Martina.
Napriek mnohým víťazstvám a titulom každý nový úspech mladú atlétku prekvapí. "Pred pretekmi som vždy v strese. Pri pokľaku by som sa najradšej rozplakala a odišla. Pri behu si však uvedomím, že musím zamakať a som rada, keď sa mi podarí stáť na stupni víťazov. Najhoršie je totiž obhajovanie titulu."
Otec Dušan je na svoju dcéru patrične pyšný, ale sebe ani jej nedovolí zaspať na vavrínoch. "Postupujeme systematicky, nikam sa neponáhľame. Pokúšame sa ísť stále vyššie a vyššie. Martina je vôľovo silná a ešte aj tvrdohlavá. To sa mi na nej páči a je to dôležité aj v atletike," znie hodnotenie trénera.
A o čom sníva jeho zverenkyňa? "Chcela by som sa atletike venovať vrcholovo a prepracovať sa až na olympiádu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
