očariť i Martina Šuťaková zo Starej Ľubovne. Mladá dievčina sa k fotografovaniu dostala vďaka svojmu dedkovi. Od neho dostala aj prvý fotoaparát a naučila sa dívať na svet cez objektív.
"Vážnejšie som sa začala fotografovaním zaoberať asi pred štyrmi rokmi, ale zaujímalo ma to už aj predtým. Fascinovalo ma, že môžem zachytiť svoje vlastné pocity alebo zobraziť situácie, ktoré by mohli aj ostatným niečo povedať," vyznáva sa mladá fotografka.
Zo všetkých možností, ktoré fotografovanie ponúka, Martinu najviac priťahujú témy, pri ktorých môže pracovať s ľuďmi. "Ťahá ma to k portrétom, aktom, ľuďom - toto ma najviac fascinuje. Nejde o to, či fotím deti alebo starých ľudí. Skôr ide o to, čo ma na nich zaujme, čo sa im dá vyčítať z tvárí. V tom nachádzam neuveriteľné možnosti. Ale nebránim sa ani novým témam."
Z nadšenia, s akých mladá dievčina hovorí o fotografovaní sa dá vycítiť jej vrelý vzťah k tomuto umeniu. Favoritom je pre ňu čierno-biela fotografia. "Zdá sa mi, že je to tá pravá fotografia. Dá sa s ňu veľmi dobre pracovať a aj prípadné nedostatky na filme viem ešte vylepšiť v tmavej komore."
A práve vlastnoručné vyrábanie fotiek je možno dôvodom, prečo Martine nie je veľmi sympatická digitálna fotografia. "Podľa mňa je to už priemyselná fotka a nemá svoje čaro. Pre mňa je podstatné to, že si môžem všetko robiť sama. Vyvolávanie filmov a práca v tmavej komore prinášajú tú pravú atmosféru."
Ak si pri slove fotografka predstavíte dievčinu ovešanú aparátmi, ktorá fotí všetko ako japonskí turisti, mladá Staroľubovnianka do vašej predstavy veľmi nezapadne. Aj napriek veľmi pozitívnemu vzťahu k foteniu, foťák všade so sebou nenosí. "Možno by som mala, pretože kdekoľvek môžem zbadať neuveriteľný námet a môže mi ujsť moment, ktorý sa už nikdy nezopakuje. Keď nemám pri sebe fotoaparát, vtedy je to smola," usmeje sa Martina.
Zato na dovolenky a výlety na neznáme miesta berie so sebou klasický i digitálny aparát. Pri potulkách cudzinou totiž nachádza veľa objektov, ktoré sú na fotografovanie ako stvorené. Najmä ľudí, akých u nás možno nestretne. Vtedy treba zabudnúť na hanblivosť a jednoducho stlačiť spúšť.
"Pokiaľ človek nemá istú dávku drzosti, je to ťažšie. Je dobré obrniť sa voči tomu, čo povedia ľudia a skúšať to. Keď som robila fotky z dovolenky, bola som v rozpakoch. Je lepšie ísť za tými ľuďmi a opýtať sa, či ich môžem fotiť alebo nájsť miesto, kde by ma nezbadali? Pri opýtaní totiž riskujem, že už nebudú prirodzení," priblížila fotografka aj psychologickú stránku svojej záľuby.
Medzi činnosti, ktoré ju nelákajú, patrí fotografovanie rodinných osláv. "To nie je moja záležitosť. Radšej to prenechávam iným."
Za objektívom sa Martina cíti dobre a svoju pozíciu by za úlohu modelky nevymenila. "Chcem fotiť, byť objektom ma neláka. Stáť pred objektívom je skutočne zvláštny pocit. Vyskúšala som si to v rámci experimentov a urobila niekoľko autoportrétov. Bola to pre mňa dobrá skúsenosť, viac si uvedomujem dôležitosť uvoľnenej atmosféry. Modelky, s ktorými som pracovala, boli prirodzené a uvoľnené, ale ak to niekedy tak nie je, už to chápem."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
