nevidiaca novinárka v redakcii časopisov pre zrakovo postihnutých v Levoči. Má rada Beatles, prekladá z angličtiny, veľa času trávi surfovaním na internete a vyskúšala aj bungee jumping. Napriek tomu táto mladá dievčina o sebe tvrdí, že je nezaujímavá a robí prácu ako každý iný.
"Nie som novinárom v pravom zmysle slova s denníkovým stresom, nepoznám naháňanie za materiálmi. Robím novinárčinu, ale v prostredí, ktoré je pripravené na nevidiacich ľudí. Nie je to bežná práca novinára, ktorú ľudia vnímajú ako čosi dravé, rýchle a dynamické," hovorí sympatická Želka.
Má na starosti mládežnícky časopis Mladosť, ktorý vychádza ako dvojmesačník. Kompletne ho zostavuje, spracúva príspevky dopisovateľov, pripravuje rozhovory, reportáže. Popri tom robí zvukové rozhovory do magazínu Prameň. Okrem samotnej nahrávky si musí materiál zostrihať a upraviť do konečnej podoby, ktorú si nevidiaci poslucháči môžu vypočuť. "Zvukové rozhovory ma dosť stresujú, nerobím ich rada. Mám síce pripravené otázky v Braillovom písme, k tomu však patrí práca s mikrofónom, musím ustrážiť rozprávajúceho, aby mi neutekal od mikrofónu ani od témy - je toho skrátka dosť. Ale napokon vyznejú zvukové rozhovory lepšie ako písané materiály," konštatuje.
Prácu v iných médiách - či už v rádiu alebo novinách si nevie predstaviť. Priznáva, že k novinárčine sa dostala čírou náhodu. "Na gymnáziu som vôbec neuvažovala o vysokej škole, nemám za sebou ani stredoškolskú tvorbu a písanie. Ako veľa nevidiacich ľudí som odchovaná na rozhlase a páčili sa mi rozhlasáci. Nikdy som si samu seba nepredstavovala v takejto profesii. Nebolo tom moje smerovanie od malička, slovo žurnalistika mi znelo exoticky. Štúdium bola náhoda, dokonca som si nevyplnila viac prihlášok na vysokú školu, len túto jednu a keby ma nevzali, nebolo by nič," spomína na predmaturitné obdobie.
Potom prišli prijímacie skúšky, ktoré boli raritou aj pre profesorov na katedre žurnalistiky. Želka bola ich prvou nevidiacou študentkou. "Vidiacim kolegom rozdali papiere a určili čas, dokedy to majú stihnúť. Ja som sedela v osobitnej miestnosti s vedúcim katedry, ktorý so mnou a s asistentkami absolvoval celý test," hovorí o prijímačkách.
Dopadli dobre, v škole rýchlo zapadla. Pre spolužiakov bola raritou, zaujímala ich trebárs technika, s ktorou chodila na prednášky, ktoré si oni zachytávali v poznámkach. "Bol to taký prenosný počítačový záznamník. Alebo sa ma pýtali, ako si čo predstavujem, ako sa mi sníva - sú to bežné otázky, ktoré človek položí nevidiacemu, len keď stratí zábrany. Mala som šťastie na dobrých ľudí," hodnotí študentské roky v Bratislave. Dnes sleduje svojho nasledovníka na katedre žurnalistiky, ďalšieho nevidiaceho študenta Michala Hercega.
Technika ide dopredu a umožňuje aj zrakovo postihnutým ľuďom využívať výdobytky doby, ako napríklad internet ako zdroj informácií. "Veľa času trávim mailovaním. Počítač mám upravený tak, aby ho mohol používať nevidiaci človek, má teda snímač obrazovky alebo inak povedané hlasový výstup v kombinácii s braillovským riadkom. Hlasový výstup je systém, ktorý číta syntetickou rečou informácie z obrazovky. Nepoužívam myš, ku všetkému sa musím prepracovať pomocou klávesnice. Na počítači pracujem s vypnutým monitorom. Niektorých ľudí to irituje, idú okolo a nevidia, čo robím," smeje sa. Kedže hlasový výstup "číta" obrazovku, surfovanie na internete trvá nevidiacemu podstatne dlhšie. Niektoré stránky so zložitou grafikou "prečítať" nedokáže.
Želka je v levočskej redakcii štvrtý rok. Ako vraví, nič nie je definitívne a neplánuje tu zakotviť natrvalo. Ako každý, aj ona má svoje plány. Aj profesionálne. "Veľmi rada by som sa stretla s kozmonautom Ivanom Bellom a ak by sa z toho stretnutia dalo vyťažiť aj rozhovor, bolo by to fajn. Je to sympaťák a táto oblasť ma dosť zaujíma," uzatvára našu debatu.
Autor: top
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
