biatlonistky a doma zbierku medailí z majstrovstiev Slovenska i Európy v letnom i zimnom biatlone, zo Slovenských i Európskych pohárov. Zo Zimnej svetovej univerziády v Južnej Kórei si v roku 1997 priviezla desiate miesto. Zbierku ocenení si pred mesiacom rozšírila o striebornú medailu z Majstrovstiev sveta v canicrosse v Španielsku. O svojom športovom partnerovi Rišovi hovorí ako o láske na prvý pohľad. S Levočankou Brigitou Albertovou hovoríme nielen o jej ceste od biatlonu k pretekárčeniu so psom, ale aj o úspechoch a novoročných prianiach.

Ako si spomínate na vaše športové začiatky?

- Otec bol atletický tréner, viedol ma k behu, no chýbala mi rýchlosť.

Všetko začalo streľbou. Ako piatačka som v športovej streľbe porážala chlapcov - ôsmakov. Keď som bola maličká, brat mi vyrobil drevenú pušku so špilkami, takže som začínala takými chlapčenskými hrami. Kedysi sa na Pažici pri Spišskom hrade robili preteky brannej zdatnosti, kde som vyhrala, vytiahla ma práve streľba. Povedali mi - strieľať vieš, toľko odbehneš, tak poď na biatlon. Na prvé preteky išla so mnou mamina, na kraji som bola tretia. Na strednej škole som začala systematicky trénovať. Krúžila som na levočskom štadióne, brúsila som techniku. Tak to všetko začalo.

Levočania, a nielen oni, vás registrujú ako úspešnú biatlonistku, napriek tomu ste sa tento rok viac venovali behu a teraz pretekaniu so psom, canicrossu. Znamená to, že končíte s biatlonom?

- V lete som začala robiť polmataróny. Najviac si vážim polmaratón Košice - Seňa, ktorý som vyhrala, hoci som naň vôbec neplánovala ísť. Pôvodne som chcela ísť na iné preteky, na dopravársku desiatku, no tie sa nekonali. Prišli sme tam a nikde nikoho, odložilo sa to práve kvôli tomu polmaratónu. Prišli sme tam desať minút pred štartom, stihla som sa nahlásiť a rozbehať, no nestihla som povedať, odkiaľ som, tak ma potom uvádzali ako Košičanku. Bola to náhoda, že som vyhrala, aj v rozhovore pre rozhlas som povedala, že mi to vyšlo.

Vyzerá to jednoducho - prišli ste a vyhrali ste...

- Vyzerá to tak, ale je za tým 15-ročná drina. Nie je to tak, že niekto príde na štart a zvíťazí. Rovnako je to s Rišom. Stretli sme sa v septembri. Je to živý pes, behával v záprahoch. Roky krúžim na bežkách, bola som sa pozrieť na psie záprahy na Donovaloch, takže som vedela, do čoho idem, poznám sa s Michalom Kuvikom, Ľubom Šrámkom. Práve pán Šrámek ma skontaktoval s bratmi Gondovcami zo Spišskej Novej Vsi, majiteľmi Riša. Keď som ho prvýkrát zbadala, padli sme si do oka. Vravím, že to bola láska na prvý pohľad. Tri hodiny som s ním doma bola v klietke, aby sa nebál. Vzala som ho do chodby, prisadol si ku mne, posunula som sa ďalej, on sa opäť prisunul - a to som vedela, že je to na dobrej ceste. Spával na chodbe, nie vonku, aby si na nás zvykol, aby mal istotu. Zistila som, že tú pozornosť od neho dostávam späť - ak Rišo cíti istotu, na druhý deň na pretekoch šlape. Vidím u neho odozvu. Je to kríženec huskyho s pointerom, je dravý a vidieť na ňom, že sa teší na tréningy. Myslím, že by rozbil klietku, keby netrénoval. Keď má jeden deň pauzu, je nepokojný.

Predstavte nám canicross ako šport. Je to predsa len pre našinca nezvyčajná športová disciplína.

- Každý má predstavu, že je to turistika, ideme sa so psom prejsť. No nie je to tak. Pes má na sebe postroj, vodítkom je privazaný o pás pretekára, ktorého ťahá. Trénuje sa na bicykli s tým, že pes je priviazaný o bicykel alebo o mňa. Prečo na bicykli? Na nohách sa nedá trénovať, trpel by celý kĺbový aparát. Po prvom tréningu som zistila, že Rišo musí byť priviazaný o mňa, nie o bicykel. Hneď po prvom tréningu mi Rišo ušiel, bicykel za ním hlučne trieskal, splašil sa a ušiel. Hľadali sme ho nonstop šesť dní, pomáhali nám školáci aj policajti, bránu sme mali stále otvorenú, aby sa mohol vrátiť. Na siedmy deň sa Rišo vrátil sám, vychudnutý ležal pred garážou. Tri týždne sme ho dávali do poriadku. No a potom prišli preteky, išli sme na Ružinú a vyhrali sme majstrovstvá Slovenska. Chcela by som sa Milošovi aj Paľovi Gondovcom poďakovať za dôveru, za to, že mi Riša na rok dali.

S Rišom trénujete tri mesiace a získali ste titul vicemajsterky sveta v canicrosse. Je to malý zázrak.

- Nuž áno, s Rišom sme sa stretli v septembri, no už vtedy som cítila, že sme tím, že sme sa našli. Mala som teda ohromné šťastie. Po prvom tréningu som dostala ponaučenie, ďalšie preteky už boli v poriadku. Šokovalo ma, keď sme na pretekoch šli dole kopcom a Rišo sa obzeral, dával na mňa pozor, šiel takým tempom, aby som to zvládla. Pritom sme nemali veľa času sa zladiť, ale myslím, že sme sa našli ako tím. Každý pretekár zvyčajne na psa kričí, na štarte ich burcujú. Ja Riša prosím, aby šiel. A funguje to.

Ako vyzerá váš bežný deň?

- Ráno o pol piatej vstávam, mám ranný tréning, potom je tu Rišo, chce vyvenčiť, napiť a nažrať, nemôže dostať hocičo, ale kvalitné a drahé granuly. O 7.40 začínam vyučovanie, po práci ďalší trénig s Rišom. Neskoro večer padám do postele vyčerpaná.

Pracujete ako pedagogička v Rehalibitačnom centre pre zrakovo postihnutých, učíte ich Braillovo písmo a priestorovú orientáciu. Ako sa vám darí zvládať prácu, tréningy a preteky?

- Mám fantastických kolegov. Mám v nich oporu tak, ako v mojej rodine. Aj teraz, keď som bola v Španielsku, ma zastupovali. Je to super kolektív.

Máte za sebou úspešný rok 2003. Čo plánujete ďalej?

- Nerada plánujem, v tomto športe sa to nedá, dnes si niečo naplánujem a zajtra ochoriem. Takže nerobím si plány. Mojím snom je ísť na budúci rok s Rišom na preteky na Aljašku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš