darčeky a stihneme ešte zaregistrovať, že aj tá lepkavá muzika v obchodných centrách konečne zmení rytmus. Ligotavý blázinec s umelými úsmevmi a lesklými papiermi kráča ku poslednému dejstvu. Čakajú nás už len tie tri dni, kvôli ktorým sme už mesiac v neprirodzenom kŕči. Čakajú nás tri dni, ktorých pôvodným zmyslom bolo niečo úplne iné, ako toto frenetické pobiehanie medzi povinnosťami. Čakajú nás tri dni, kedy by sme mali "vypnúť", užívať si jeden druhého, vychutnať si ono povestné teplo domova a ľudskú blízkosť. Namiesto toho sa už mnohí nevieme dočkať, kedy nám kalendár zavelí konečne je po Vianociach!
A predsa bývali to kedysi také iné dni. Ich hodnota sa nemerala množstvom balíkov pod ovešaným stromom, ani počtom chodov na sviatočnom stole. Vedeli sme si darovať čosi viac svoj čas. Sledujem príbeh jedného chlapca. Ako vo všetkých detských dušiach, aj v ňom sa pred Vianocami zažali iskry očakávania. Keď mal ako štvorročný vysloviť prianie, čo by mu mal "Ježiško" priniesť pod stromček, na údiv všetkých povedal: topánky a rúž. Rodina takmer padla do mdlôb, ale on to rýchlo objasnil. To všetko chcel, aby darček venoval mame. Aby bola pekná, ženská, ako iné mamy, ako tie tety z televízie. Keď mal šesť, chcel od "Ježiška" milión. Rodina ochkala nad jeho nenásytnosťou. Chlapec to hravo vysvetlil chcem milión, aby sme si postavili dom a mohli byť všetci spolu, už ma nebaví stále cestovať medzi mamou, otcom a všetkými starkými. Chcem byť s vami. Rodina slzila dojatím. Keď mal deväť, na Ježiška už veľmi neveril. Ale rituál želaní fungoval. Opäť rodinu priviedol do rozpakov: Mami, nechcem nič, len nech ti Ježiško dá toľko času, aby si konečne mohla byť so mnou. Zase padali slzy, ale pod stromčekom aj tak našiel len veci, ktoré ho k rodine ani trochu nepriblížili. Dnes má chlapec trinásť rokov, zmieta ním puberta a Vianoce už vníma ako výhodný obchod. Už nešokuje príbuzných dojímavými želaniami. Znormálnel. Je ako všetci. Chce nový počítač, lepšie adidasky a tričko od Kenvela. Na celé Vianoce rodine kašle. Vydrží povinnú posiedku pri stole, vybalí dary, povie ďakujem a ide sa zatvoriť do svojej izby. Do seba. Tak, ako ho to naučili. Aj tak si navzájom nemajú čo povedať.
Čaro Vianoc nevyprchalo, nesublimovalo, nemohlo sa stratiť. Čaro sviatkov je v našich v rukách. To my sme devalvovali ich zmysel, podľahli moci spotrebiteľského diktátu a zabudli sa tešiť z prchavých okamihov vzájomnej blízkosti. Ale ešte je šanca urobiť to inak. Už zajtra...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
