Šantia, hrajú sa, prežívajú bezstarostné chvíle a vôbec netušia, že v ten deň sa ich život od základov zmení. Že prežijú niečo, na čo nikdy nezabudnú.
"V ten večer bola u nás v dedine liturgia, ale nám sa nechcelo ísť dole, tak sme zostali v lese," spomína si dnes Katarína Vislocká (na snímke). Mladá dvadsaťšesťročná žena žije v Litmanovej úplne bežným životom. Po skončení zdravotníckej školy sa vydala a teraz si "užíva" slasti a strasti materskej dovolenky starajúc sa o dve krásne dcérky. Od iných mladých mamičiek sa ničím nelíši. Snáď len výnimočným zážitkom z detstva. Aj dnes má v živej pamäti, ako to vlastne bolo.
"Okolo piatej sme počuli prašťanie, akoby niekto chodil. Začali sme sa báť. Ukryli sme sa v chatke, ale zvuky sme počuli stále všade okolo. Najprv sme mysleli, že možno sú to Poliaci, veď blízko je hranica, alebo nejaká zver. Ale keď sme pozreli z okna, nikoho sme nevideli. Mali sme strach ako ešte nikdy predtým ani potom. Tak sme sa začali modliť. Vtedy sa v izbe spravila žiara. Mysleli sme, že to preblesli slnečné lúče, ale žiara sa zjavila ešte raz a zbadali sme aj peknú mladú ženu v strede izby," opisuje svoje stretnutie s "nadpozemskou silou" Katka. Svoj zážitok povedali doma rodičom, ale nikto im neveril. Dievčatá však dobre vedeli, že zažili niečo neskutočné. "Aj ja by som na ich mieste tak reagovala. Detská myseľ, veľký strach, najľahšie je vymyslieť si nejaký príbeh," myslí si dnes Katka.
O pár týždňov šli na to miesto opäť. Sprevádzal ich aj kňaz, ktorému sa so svojim zážitkom zverili. "Povedal, že ak to ozaj bolo niečo z neba, zasa to uvidíme. Ak to bol výmysel, nič sa nebude diať." Udialo sa. Zjavenie sa zopakovalo. A opakovalo sa každú nedeľu počas šiestich mesiacov. Potom ešte ďalších päť rokov raz mesačne prinášala tajomná žena rôzne posolstvá. Nikdy ju však nik okrem dvoch dievčat nevidel. V auguste v roku 1995 "prišla" poslednýkrát. Zišla z očí, ale nezišla z mysle. Život mladých dievčat bol už od prvého stretnutia iný, ako život ich rovesníkov. "Mala som trinásť, Ivetka dvanásť a bolo to pre nás ťažké. Začali k nám chodiť pútnici, rôzni ľudia, médiá, niektorí boli skutočne netaktní. Zrazu sme namali čas na hry. Postupne sme to prijali a naučili sa s tým žiť."
Iveta Korčáková dokonca zasvätila svoj život Bohu a je členkou Spoločenstva Panny Márie Spolutrpiteľky v Starej Halíči.
Aj Katka Vislocká pripúšťa, že stretnutie poznačilo jej ďalší život. "Začala som sa viac modliť, snažím sa byť stále lepším človekom. Snahu mám a či to ide dobre alebo zle, ťažko posúdiť. Ja sa stále považujem za normálneho človeka. Mám svoje chyby, pády, ale človek musí bojovať so všetkým."
Katarína je presvedčená, že každý má nejaké poslanie a pre ňu to bolo práve ono stretnutie. Napriek tomu zostáva skromná, milá a s ochotou prijíma aj hostí z blízka i z ďaleka, ktorí ju často navštevujú s úmyslom dozvedieť sa o zjaveniach čo najviac. Pre každého má milé slovo a úsmev. A možno aj malú radu. "Myslím, že základným cieľom každého človeka je, aby zvládol život. Dôležitá je viera a láska. Keď sa pôjde po tejto ceste, verím, že život bude oveľa ľahší."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
