naskytá zvláštny obrázok. Dievča idúce po chodníku nesie v rukách mŕtveho psíka, ktorému sa pri každom kroku zakymáca hlava. To dievča plače a nám je jasné, že tomu psíkovi sa rozhodne nestalo nič dobré. Obrázok, ktorý nám poskytlo to dievča, pred nami odvinul príbeh - smutný a jasný. Mŕtvy psík a plač dievčiny do seba logicky zapadali a nenechávali nás na pochybách. Nevedel by som, čo si mám myslieť, keby psík veselo vrtel chvostíkom a dievča by plakalo. Rovnako by som nevedel, čo to znamená, keby dievča nieslo mŕtveho psíka a usmievalo sa. Netušil by som, aký príbeh sa za týmito obrázkami skrýva.
Sú veci, čo sú jasné, ako babka s taškami plnými orechov, pýtajúca sa na cestu k zeleninovému trhu. Ukážem jej smer a ešte polhodinu sa z toho teším, lebo mám rád, keď sú veci jasné a priamočiare.
Sú však aj veci, ktoré jasné nie sú, príbehy, ktoré nemajú koniec ani logické súvislosti. Prišiel som do jedného bratislavského obchodu s hudobninami reklamovať gitaru, ktorú som tam kúpil. Až doma som si na nej všimol výrobnú vadu. Zatelefonoval som do predajne a dohodli sme sa, že keď budem mať cestu do Bratislavy, zavolám a oni zo skladu prinesú novú. Tak sa aj stalo. Lenže, keď som tam prišiel, novú gitaru pripravenú nemali. Predavač zavolal do iného obchodu, či tam ten model majú a vysvetlil mi, ako ten obchod nájdem. Tam som zasa polhodinu čakal, kým predavač gitaru našiel. Potom som si ju dobre poprezeral, či tam nenájdem, tak ako na predošlej, prasklinu v dreve. Bola celá, no predsa len na jednom mieste mala puknutý lak. Upozornil som na to predavača. To je patina, čím viac je gitara poobíjaná, tým lepšie, dozvedám sa. "To myslíte vážne?" neverím vlastným ušiam. "Malá prasklinka laku nevadí." "No áno, ale ja by som predsa len chcel gitaru nepoškodenú." "Tak vám mal dať kolega zľavu." "Nechcem zľavu, chcem za plnú cenu celú gitaru." "Dobre, neser sa," prechádza predavač do tykania, "kašli na to." Ešte chvíľu sa handrkujeme, pripadám si ako na tureckom trhu, potom odchádzam, lebo nechcem čakať ďalšie týždne na novú nepoškodenú gitaru, tá prasklinka naozaj nie je vážna, každopádne neprestávam byť ohromený predavačovým prístupom, na ktorý neviem slušne reagovať. Mám chuť chytiť gitaru a otrieskať ju tomu predavačovi o hlavu, prišiel by som o ňu, no pocit satisfakcie by ma iste príjemne hrial.
No nič, gitara hrá pekne, je to model, ktorý som vždy chcel, som vlastne rád, no stále vo mne hlodá červík nespokojnosti. Môj príbeh nemá koniec, je prevrátený naopak, takto sa predsa neobchoduje. Hnevám sa, že som o svoju vec nebojoval do konca, že som nevedel zareagovať na aroganciu toho podivného obchodníka a z času na čas sa pristihnem pri tom, ako túžim po odplate. Scéna s gitarou trieštiacou sa o predavačovu hlavu mi nedá spávať a niekedy sa mi chveje od nervozity žalúdok. Vraj je na to dobrý jazmínový čaj.
Mohol by som asi napísať majiteľovi firmy a spýtať sa ho, ako to vlastne myslí so vzťahom k zákazníkovi, a či hodlá naďalej zamestnávať predavačov s podobným prístupom, no takýto list by bol beznádejný a zbytočný ako plač dievčiny nad psíkom, ktorý už nežije. Takejto odplate by chýbal moment náhleho uvoľnenia nervozity.
Chcel by som vám poskytnúť jasný obrázok, z ktorého by ste si odvinuli celý príbeh. Lenže moje príbehy bývajú nedokončené. Keby ste ma náhodou uvideli, ako si to šiniem rýchlym krokom smerom od Michalskej brány s odlomeným hmatníkom v ruke, z ktorého na chodník padajú drobné rubínové kvapky, bolo by vám hneď jasné, že predavačovi z hudobnín v Zichyho paláci sa vskutku nevydaril deň.
Lenže mňa najskôr zazriete za oknom pracovne, ako vyklepávam do klávesnice starej štyriosemšestky príbeh bez konca, popíjajúc výluh z jazmínu, neschopný akejkoľvek pomsty.
Autor: Števo ŠANTA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
