pobyt v Paríži. Zamestnal sa v prešovskom Divadle Jonáša Záborského (DJZ), pôvodne ako kostýmový a scénický výtvarník. Posledných 4 - 5 rokov vytvára scény pre hudobné divadlo, hlavne opery. Spolupracuje s režisérom Jozefom Bednárikom. Z jeho dielne bola scéna v Bednárikovom muzikáli Oliver a činohrách Merlin, Kľúčovou dierkou, Pohreb, či Medveď v réžii Ivana Holuba. Dnes má jeho scény bratislavské Národné divadlo v operách Don Giovanni, Popoluška, či Majstrovská lekcia Márie Callas. Vladimír Čáp. Ženatý, otec dvoch dospievajúcich dcér, Alexandry a Doroty a majiteľ mačky Láry.

Mladý výtvarník nikdy nerozmýšľal nad tým, aký je. „Žijem a hotovo!" Manželka Terézia ho charakterizuje ako hĺbavého, citlivého človeka, v pozitívnom i negatívnom zmysle a detailistu vo všetkom. Od nákupov šiat, keď ich prevráti naruby, aby zistil kvalitu látky a možnosť prania, gombíky, ktoré sa buď hodia k látke alebo nie, až po maličkosti pri prerábaní detskej izby, kedy sedel nad knihami o interiéroch. Najprv vraj zbadá detaily, ktoré vytvoria predmet, až potom ho pochopí. „Celkom s tým nesúhlasím," tvrdí Vlado, „Život je analyticko-syntetický. Ale možno má Terezka pravdu..."

S manželkou sa poznajú už sedemnásť rokov. Zoznámili sa v prešovskom DJZ. „Spievala v zbore. Ja som tam pracoval. Páčila sa mi..." Jeho polovička tvrdí, že bol veľmi pozorný. Vtedy sa už nenosilo, aby muži bozkávali ženám ruku. On to robil. Tereza si na ňom dodnes nesmierne váži, že nerozpráva veci, ktoré si myslí, ale o ktorých vie a má ich podložené skúsenosťou, či znalosťou. V dobách socializmu to bol človek, ktorý ovládal francúzštinu, nemčinu, angličtinu, ruštinu a dohovoril sa taliansky.

„Som povestný tým, že na 'výške' išli moji spolužiaci na pivo a ja som sa vybral do cukrárne. Dodnes si pamätám ceny koláčov. Obľubujem sladké. Práve mám za sebou obdobie štrúdlí." Manželke, vtedy ešte priateľke, raz Vladov kamarát povedal: „Toho chlapca si zober." Všetci išli na pivo, iba Vlado išiel s Milošom Pietorom na koláče. „Z jedál mám rád lazane. Viem ich aj pripraviť."

Čápovci žijú na dnešnú dobu veľmi svojsky. Vlado sám navrhuje nábytok do ich bytu a Tereza jeho vkus schvaľuje. Nazýva ho techno, s rustikálnymi prvkami, teda moderná ľudovosť. Nevlastnia video a päť rokov nemali doma televízor. Čo vtedy po večeroch robili? „Už ani neviem. Čítali si a mali sme tieňové divadlo. Cez kuchynský stôl sme spustili plachtu a za tým zapli lampu. Z papiera som vyrobil ploché bábky, aké používajú na ostrove Jáva. Sú to obrazy muža, ženy a zvierat z profilu. Pripevnil som ich na pletacie ihlice a približoval k plátnu. Z Terezkou sme animovali a vymýšľali pre deti dialógy bez prípravy. Dievčatá sledovali hru s otvorenými ústami. To bolo divadlo pre nás, pozerať na ich reakcie. Dcérky si potom s bratrancami a sesternicami nacvičovali divadielko pre nás." Vlado sa vraj hneval, keď Tereza napokon kúpila televízor. Nepáčilo sa mu odchovávať deti na telke. Nakoniec to zvládli. Dievčatá pozerajú zväčša hudobné stanice. „Ale telenovely sa zakazujú!" - zdôrazňuje Vlado.

Keď sa scénografa Čápa opýtate, aký darček by ho najviac potešil, povie: „Teraz digitálny fotoaparát." Nie sú však veľmi darčeková rodina. Tešia sa z toho, čo vyrobia sami, čo nemá trhovú hodnotu a nedá sa to zaplatiť. Tereza prezradila, že manžela potešia malé darčeky. Raz, tesne pred Vianocami stratil okuliare. Bol z toho nešťastný, mali drahý rám a podobne. Už sa chystal, že si kúpi nové. Pod stromčekom objavil útlu krabičku. Boli v nej jeho staré okuliare. To bol najlepší darček, aký si vedel predstaviť. Hľadal ich tri dni. Terezka ich nakoniec objavila na jednom mieste v byte, presne na Štedrý deň. Vydržala až do večera, a tak ich dostal pod stromček. Ona si zase pamätá prvý darček od Vlada. Boli to paradajky z trhu, prvé jarné, čo bolo v minulom režime drahé a skoro nemožné zohnať. „Od manželky som dostal ešte jeden krásny darček. Veľmi kvalitné pero, so zlatým hrotom a čiernym tušom. Vedela, že ho veľmi chcem, ale neodhadla správnu hrúbku hrotu. Tak sme ho na druhý deň museli ísť vymeniť. Terezku to dlho trápilo..."

Čápovci sú zvláštni aj architektonickým riešením doplnkov v byte. Cenu, ktorú dostal Vlado pred rokom, majú vystavenú na balkóne. „Je to drevená doska s plaketou, ktorá istý čas stála na klavíri. Jedného dňa vidíme, na klavíri je prášok... Je zle, pomysleli sme si, to bude červotoč. Nechceli sme, aby nám napadol nábytok. Terezka našla doske miesto, strčila ju na balkón. Potom sa nám kolegovia smiali, že červotoč vyhnal dosku z bytu..."

Bratislavský scénograf si na Prešov zvykol. „Páči sa mi tu. Otázku prečo, si kladiem často. Priženil som sa tu, je tu dobrý vzduch. Takto si zdôvodňujem, prečo tu zostávam. Aj moje deti sa tu cítia dobre."

Miluje slovenské scenérie i exotiku oceánu. Rád pláva v kúpalisku. „Dal som si predsavzatie, denne kilometer v bazéne. To je jediný šport, ktorý robím. Duševne ma to očisťuje. Je to relax. Plávanie pôsobí aj proti stresu. Chýba mi však v meste jeden poriadny krytý bazén." More je podľa neho to jediné, čo chýba Slovensku. „Mám rád jeho vôňu, slanosť a nekonečnosť. Dobre mi padne, len tak si sadnúť na breh a počúvať šumenie vĺn, čítať si pri tom, proste absolútny relax. V mori plávam len pri pobreží. Mám panický strach zo žralokov. Neviem prečo si myslím, že som ten jediný plavec, ktorého žralok napadne... Raz by som chcel ísť na Maledivy alebo Seychely. Je tam krásna farba mora, ako z reklamy na sprchovací gél."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš