fotografovanej scény, naopak, zachytáva momentky a hľadá v nich rozprávku, príbeh, hru fantázie. Z malých, obyčajných vecí vie rozohrať magickú scénu, plnú krehkých metafor. Pre jeho tvorbu je príznačné aj domaľovávanie jemným pastelom, či hľadanie univerzálnych tvarových asociácií. Obyčajnú zelenú papriku dokáže premeniť na vtáčiu hlavu či mohutného slona, mačka domáca v jeho videní dostáva podobu šelmy, opadaný múr omietky má podobu letiacich oblakov. Peter Župník absolvoval pražskú FAMU v roku 1986, odvtedy sa fotografickej voľnej tvorbe venuje profesionálne. Žije v Paríži.
Naposledy si sa na Spiši predstavil výstavou Malé veľké veci asi pred rokom. Časť z tejto kolekcie prezentuješ aj teraz na výstave v popradskom Domenicu. Mnohé z vystavených vecí však majú úplne inú podobu ako pred rokom, čím to je?
- Stále vzniká niečo nové, možno je to tým, že sa často vraciam k svojmu archívu a niektoré veci vidím už inak. Napríklad fotografia Eiffelovky je z roku 1990, teraz som ju objavil a dorobil. Je tu aj jeden pre mňa zásadný zlom - fotografia Monštrumko - gaštanový konárik. To je fotka stará možno rok alebo dva a vyložene som do toho išiel maliarsky, urobil som veľký zásah - asi tam je výrazný posun. Aj keď inde už prestávam domaľovávať, tu som sa rozbehol a mám pocit, že vznikne nejaká nová minikolekcia, vychádzajúca z Malých veľkých vecí, ale maľba tam bude silná. Doteraz mala domaľba väčšinou len podobu jemného pastelového náznaku, teraz mám chuť na vyložene veľký maliarsky zásah.
Prečo máš potrebu zasahovať do fotografií? Nie si spokojný s realitou, ktorú odfotíš?
- Spätne som zistil, že ja do toho mažem preto, lebo keď to fotím, tak si to nejako predstavujem. Ale výsledok nikdy nie je celkom zhodný s mojou predstavou. To, čo fotím, je realita, lenže ja ju už vidím inak a teda neskôr ju domaľbou urobím takú, akú ju vidím. Je to isté perpetuum mobile - niečo odfotím, vryjem do negatívu, potom sa k tomu vrátim, nájdem to, vryje sa mi to do hlavy, potom na papier a tak stále dokola. Pozorovaním istého objektu sa mi otvárajú ďalšie priestory a podoby.
Znamená to, že z jednej fotografie môžeš urobiť nekonečné množstvo úplne odlišných obrázkov?
- Nie je to celkom tak, nikdy som z jednej fotky neurobil viac ako osem - deväť rôznych podôb. Je to tým, že robím fotky bez náväznosti, fotím v istých cykloch a často sa vraciam k archívu. Po rokoch vnímam iné súvislosti. Dávam dohromady veci, ktoré zdanlivo nesúvisia a možno posúvam hranice logiky, obrázok dostáva iný rozmer a práve domaľba mení jeho pôvodnú podobu.
Tvoje fotografie sú zaplnené mágiou drobných vecí. Kedysi si však viac fotil ľudí, teraz na tvojich záberoch absentujú. Čím to je?
- Obdobie s ľuďmi je už za mnou. Boli časy, keď som fotil len ľudí a veľa. Keď som však zistil, že nedokážem to čo napríklad Koudelka, Bresson, Salgado, že na to nemám, nechal som to tak. Možno mám strach, že to nikdy nebudem vedieť doviesť do takej dokonalosti ako oni, neviem... Prestal som to riešiť. Pôvodne som chcel byť dokumentárny fotograf. Aj keď som študoval na FAMU, mojim najväčším snom bola dokumentárna fotka, fotil som najmä ľudí a možno sa ešte z archívov vynoria veci, ktoré som nepublikoval. Napríklad teraz bude čoskoro na svete nová kniha, ktorá mapuje rok 1983, Prahu, tam sa objavujú aj ľudia. Pôvodne som to na nich chcel celé postaviť. Nakoniec som práve ľudí z nej vyhodil a zase tam zostali len veci. Neviem, či je to osudové... Zrazu mi tie zábery, tie dobové typy ľudí prišli akési lacné, taká švejkovina...
Aká kniha to bude a dostaneme sa k nej aj na Slovensku?
- Je to skôr katalóg, má názov Spomienky noci a predstavuje nočnú Prahu. Vydáva to České centrum v Paríži. U nich vznikol aj nápad, pôvodne chceli robiť výstavu a ja som už nechcel znovu opakovať Malé veľké veci, navrhol som nočnú Prahu a oni to prijali. Je to veľký katalóg, asi 75 fotiek, vyberal som zo súboru asi troch stoviek záberov, usporiadal som ich do dvojíc, robil som na tom asi trištvrte roka. Pravdepodobne to bude len ako katalóg v galériách, ja nemám tie správne bunky, aby som sa zaoberal riešením distribúcie, som rád, že som zvládol prípravu do tlače...
Asi nie je jednoduché presadiť sa ako fotograf v Paríži. Máš pocit, že si sa tam už "uchytil"?
- Konečne ten pocit začínam mať. Tento rok sa mi javí ako zlomový. Konečne som našiel galériu, ktorá ma prezentuje. Nebolo to tak, že ja by som za nimi chodil s vecami, ale pani galeristka ma oslovila a takpovediac dohnala k tomu, že som ju pozval do ateliéru. 18. septembra budem mať výstavu v centre Paríža. Paradoxné je, že to nie je fotografická galéria, čo je pre mňa celkom lákavé zistenie. Fotografisti aj tak nevedia, čo so mnou, čo s mojou domaľbou, kam ma zaradiť... Neviem, čo bude ďalej, galeristi vravia, vraj sú ťažké časy, nič sa nepredáva, parížsky trh s umením funguje najmä na Američanoch, Angličanoch, Japoncoch a tí teraz po Iraku a iných svetových konfliktoch veľa necestujú, nemá kto kupovať a galeristi doslova plačú. Uvidíme, čo bude.
Tvoj vzťah k rodnému Spišu a krajine detstva je známy. Ako si sa vyrovnal so životom vo veľkom meste?
No lezie mi na nervy. Čím ďalej, tým viac mám pocit, že každé mesto s počtom ľudí nad milión je pre normálnych smrteľníkov neobývateľné. Nedá sa tam normálne žiť. Človek musí prijať tú hru, systém, ktorý tam je, inak nemá šancu. Masa ľudí je tak obrovská, to teritórium je tak večne napchaté... Tu kdekoľvek prídem, je priestor, môžem pokojne rozpažiť ruky, to tam nie je nikde - možno niekde na vidieku, ale v mestách je všetko stádovité, rýchle, zapchaté... Je to šialenstvo, ale už s tým nebojujem. Vie ma to poriadne "vyflusnúť", no už to beriem ako súčasť tamojšieho života, prijal som tú hru.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
