ruky. Lenže úrad a formulár patria k sebe ako dvojčatá so spoločnou pupočnou šnúrou. Tešia sa so súrodeneckej existencie, občas smútia /to keď formulár opúšťa úrad/ a keď mám vraj niečo proti, tak nech to sformulujem a pošlem.
Moja antipatia k formulárom ma prvý krát paralyzovala, keď sa ma začali osobne týkať. A to, keď ich už neboli ochotní moji rodičia ďalej za mňa vyplňovať. Oni sú už na dôchodku a ja som ešte stále nepochopil význam tejto zúrivej činnosti. Samozrejme, že tu nie som na to aby som niečomu rozumel. Ale aby som VYPLŇOVAL. Takže, poďme na to:
Predstavte si, že chcete zistiť mená vašich prapredkov. Jednoduché poviete si. Prídete na úrad v mieste posledného známeho pobytu už spomínaných príbuzných a BUM! Veľké množstvo ľudí sa tlačí na nástenku. A na nej? Formulár. Čo formulár rôzne druhy formulárov! Hneď vedľa poučka, tzv. VZOR. Ako, kde a čo vypísať. A keď to už máte, tak zrazu zistíte, že na vzore bolo červenou fixkou zvýraznené: dátum vyplňovať až v kancelárii.
Čo nášmu respondentovi prebehne hlavou a na aké anatomické časti si spomenul, hádam ani nie je potrebné písať. Toto je zlomový bod a zišla by sa nám nejaká pomôcka. Ja navrhujem v priestore čakární umiestniť takú malú zvukotesnú skrinku. Bola by to obdoba boxu, v ktorom sa skúšajú balistické možnosti zbraní. Jednoducho tam strčíte hlavu a verbálne si uľavíte bez toho, aby ste niekoho rušili pri vypisovaní. Po tejto osviežujúcej procedúre sa opäť pustíte do vyplňovania. Ste na to patrične pripravený: na tvári úsmev a v duši budhistické nekonečno. Samozrejme si v tej dobrej nálade sľúbite, že budete postupovať opatrnejšie. A tak začnete: meno /upozornenie pre jemne roztržitých respondentov neopisovať meno zo vzoru!/ a pokračujete : adresa, krvná skupina, číslo zbrojného pasu / ak pas nevlastníte, zbraň starostlivo ukryjete/, zamestnávateľ, atď. Pomaličky sa dostanete až k hrubej čiare, pri ktorej je napísané, že časť pod ňou už vyplní patričný úrad. Potešíte sa svojej inteligencii, časť preskočíte a so škodoradosťou sa pousmejete nad tými, ktorí nie sú natoľko múdri ako vy a nasledujúce kolónky vyplnili. Svoju predošlú chybu už neopakujete, dátum napíšete až vo vnútri. Tri krát zaklopete a keď sa ozve tlmené "vstúpte", krokom víťaza vchádzate. Ostatní čakajúci sú v tom istom momente na dverách a uši tlačia na čalúnenie.
A ako to končí? Áno, uhádli ste! Žiadateľ je približne po 30 sekundách vyhodený naspäť na chodbu s tým, že kolok ešte nemal byť naslinený a všetko sa vypisuje paličkovým písmom. A tak náš smutný respondent s hanbou vychádza na ulicu. Cíti sa ako prvák z osobitnej školy a svoj život by najradšej ukončil demonštratívnym prechodom cez autostrádu.
Ten záver samozrejme nebo až taký dramatický. To iba aby bola sranda. Pravdou však je, že moja fóbia z formulárov naďalej trvá a preto vôbec neviem ako sa volali moji predkovia, ktoré parcely nám mali vrátiť v reštitúcii, akú poznávaciu značku by som mal, keby som vydržal a aké je to vlastniť pas.
Ale aby ste si nemysleli, že som to vzdal. NIE. Každý týždeň to chodím skúšať. Znova a znova.
Autor: Zbyňo Džadoň
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
