sa dali náhodou pred poldruha rokom po tom, čo sa rozpadla ich materská kapela Tatrajazz. V regióne si už počas krátkej doby existencie dokázali získať množstvo fanúšikov. Môžete ich vidieť v niektorých kluboch v okolí Popradu. My sme sa s dvojicou sympatických muzikantov stretli v útulnej kaviarni Hoepfner v Starom Smokovci. V prestávke sme ich požiadali o krátky rozhovor.
Tomáš, zvykol si vystupovať sám. Prečo si sa rozhodol oživiť tvoju hudbu práve perkusiami?
Tomáš: Bola to taká improvizácia okamihu. Nijako som to neplánoval. S Ivanom sme sa stretli kdesi v Poprade na námestí, dali sme sa do reči a z debaty vyplynulo to, žeby sme si mohli spolu zahrať. Dali sme si jednu skúšku a neskôr odohrali jeden "kšeft". Tam nás videla a počula naša agentka Janka Kočanová a veľmi sa jej to páčilo. Takže odvtedy pôsobíme ako duo. Navyše som postupom času som zistil, že sa mi vo dvojici hrá oveľa lepšie, ako samému. Je to takto skrátka lepšie.
Ivan, ty si bol známy skôr ako džezový bubeník. Kedy si sa začal venovať hre na perkusie?
Ivan: Musím pripomenúť, že som sa nikdy nepovažoval za džezového bubeníka. Ľudia ma takto zrejme poznajú s môjho účinkovania vo formácii Tatrajazz. Ešte predtým som účinkoval v "komerčných" kapelách. Potom, čo sa Tatrajazz rozpadol mi Tomáš podal pomocnú ruku. Išlo len o to, ako budeme spolu fungovať a keďže ku flamencu sa perkusie znamenite hodia, začal som na tomto nástroji hrať. Nebolo to nejaké plánovité, môj záujem vychádzal zo srdca.
Počuli sme, že sa ti už nejaké bongo podarilo rozbiť?
Ivan: Áno, to úplne prvé. Bolo hlinené a bol to Tomášov suvenír z Maroka. Nástroj, na ktorý momentálne hrám nie je bongom, je to darbuka.
Je badateľné, že v kapele pokiaľ ide o muziku hrá prím Tomáš...
Ivan: Samozrejme. Tomáš hrá prím. Na ňom a jeho gitare je postavená hudba. Nemám ambície ho nejako "preskakovať". Skôr sa snažím čo najlepšie rytmicky a farebne ho dopĺňať.
Ktorý spoločný koncert vám najviac utkvel v pamäti?
Tomáš: Myslím si, že to bol koncert, ktorý sme odohrali v rámci festivalu Druhý breh. Organizoval ho Paťo Stražay z kníhkupectva Christiania. Odohrali sme tam asi päť skladieb a ohlas divákov predstihol naše očakávania.
Ivan: Nikto nečakal, že v Poprade by mohol niekto robiť takú muziku, ako my. Ľudia boli prekvapení. Predsa len pod Tatrami viac dominuje rockovejšia hudba. Flamencom sa predsa len až tak veľa muzikantov nezaoberá.
Prezraďte, ako sa žije muzikantom, ktorých si pod ochranné krídla zobrala umelecká agentúra?
Ivan: Pokiaľ mám hovoriť za seba, nehrám sa to, že by som sa hudbou živil. Hudba je pre mňa koníčkom, robím ju pre potešenie a hudba mi potešenie aj spôsobuje. Nehráme príliš často na to, aby nás hudba unavovala.
Tomáš: Konštatujem, že je to vcelku dobré. S agentúrou, ktorá nás zastrešuje sme spokojní. Príležitostí zahrať si je čoraz viac. Nedávno sme sa práve rozprávali o tom, že pred štyrmi rokmi bola úplne iná situácia. Mám taký pocit, že klubový život sa aj v Poprade rozbieha. Momentálne máme zhruba päť miest kde stabilnejšie hrávame. Občas sa nám ozvú aj ďalší záujemcovia. Zatiaľ nám stačí, keď si do mesiaca zahráme tri, štyri krát. Nie sme odkázaní na to, že z toho musíme vyžiť, pretože každý z nás má riadne zamestnanie.
Hoci je vaša produkcia určená skôr do klubu na dotvorenie atmosféry, vedeli by ste sa predstaviť na pódiu mamutieho koncertu, alebo festivalu?
Tomáš: Keby sa jednalo o festival alternatívnej, alebo world music, tak určite. V podstate festival Druhý breh mal také ambície i keď nebol mamutí.
Ivan: Povedal by som, že patríme skôr do komornejšieho prostredia. Na veľkom pódiu by som sa vedel predstaviť, otázkou je, či by to "zhltlo" publikum. Záležalo by aj od dramaturgie a ďalších vecí festivalu. Robiť predkapelu napríklad skupine Horkýže slíže by asi nemalo zmysel.
Veľa tunajších kapiel v poslednom čase vydáva, i keď vo vlastnej réžii cédečka. Predpokladám, že aj vaše publikum by si vás chcelo vypočuť nielen na koncerte, ale aj doma. Plánujete v tomto smere niečo?
Tomáš: Ľudia mi dokonca volajú už aj domov a pýtajú sa, kedy vydáme nejaké cédečko. (smiech). Rozprávame sa o tom už viac ako rok. Jedna vec je čas a druhá vec je taká, že v každá kapela v ktorej sme doteraz pôsobili sa po nahratí nosiča rozpadla.
Ivan: Moja skúsenosť je obdobná. Akonáhle kapela vydala CD, alebo nahrala pásku, rozpadla sa. Akonáhle si postavíš krátkodobý cieľ a dosiahneš ho zistíš, že nevieš, čo potom. To isté sa stalo v napríklad v Tatrajazze. Neviem, či by sme chceli takto skončiť.
Keďže vlastné CD nie je cieľom, čo ním vlastne je?
Ivan: Pekne to povedal popradský pesničkár Števo Šanta v televíznom dokumente. Citoval myslím Orsha, že cesta je cieľ. Postavíš si métu, ktorú keď dosiahneš si šťastný, ale nevieš ako ďalej, alebo ju nedosiahneš a si z toho smutný. Práve tá cesta je cieľ. Takto sa môžeš tešiť každý deň. Možno si na natočenie CD raz nájdeme čas.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
