vynikajúcou zbierkou Broskyňový súmrak za ktorú získal v roku 1992 cenu Ivana Kraska za najlepší debut a cenu Janka Kráľa. O dva roky neskôr mu vydavateľstvo Litera Press vydalo ďalšiu zbierku Silvester 1999, ktorá bola tiež ocenená. Posledným počinom bola knižka Zatmenie Slnka z roku 1998, ktorá vyšla v rovnakom vydavateľstve. Momentálne pripravuje výber jeho najlepších básní, ktoré budú doplnené krátkymi esejami a kresbami akademického maliara Petra Kocáka z Prešova. Jeho básne boli preložené do niekoľkých jazykov. Nedávno ho pozvali do Poľska, kde prednášal študentom Varšavskej univerzity. Čitateľom Tatranského denníka - KORZÁR poskytol krátky rozhovor.
Váš kolega Joe Škrabák povedal, že básnik drieme v každom človeku. Vám sa však podarilo toho básnika preniesť aj do hmotnej podoby, konkrétne do troch básnických zbierok. Kedy vo vás dozrel čas podeliť sa zo svojimi myšlienkami s ostatnými ľuďmi?
"V istom životnom období píše básne každý. Niektorí si svoje výtvory odkladajú do priečinka, iní majú isté ambície a píšu do literárnych časopisov. Z mnohých sa stanú čitatelia, čo je tiež pozitívne a niektorí sú básnikmi, ale vôbec nepíšu. Mňa k písaniu inšpirovala knižka od Márie Rázusovej-Martákovej, ktorú mi do postele doniesla mama, keď som ešte ako chlapec ležal chorý v posteli. Priznám sa, že výjsť s vlastnou tvorbou na verejnosť nie je vonkoncom ľahké. Keď som vydal svoju prvú knižku, prebudil som sa v noci s hrôzou, čo som to vystrojil. V duchu som sa ale uisťoval, že dobrá poézia má byť odhalená, pretože inak to nemá zmysel. Nakoniec som to prežil."
Oproti iným autorom je vaše "odhaľovanie duše" o čosi temnejšie, pochmúrnejšie...
"Je pravdou, že nie som básnikom ód, selaniek a ľahších žánrov. Skôr je to poézia ťažšia, vážnejšia, niekto možno povie, že smutnejšia. Podľa mňa to nie je celkom pravda. Súčastný stav sveta, ktorý vo svojich básňach pomenúvam, nie je pesimizmom. Snažím sa aby verše, ktoré napíšem o niečom boli. Niektorí čitatelia mi hovoria, že ich báseň zničila, zdrvila, zasiahla. Presné také isté pocity pri písaní prežívam aj ja. Niekedy je to chvenie, inokedy až žalúdočná nervozita. Tento svet poskytuje svojím "nájomcom" skutočne veľa utrpenia."
Súvisí tematicky obsah niektorých vašich básní s tým, že pôsobíte ako novinár?
"Najviac ma na tomto svete fascinuje jeho tajomnosť. Chvalabohu, tak ako niekto má rôznofarebné oči aj ja mám každé oko zahľadené niekam inam. Cez jedno sa pozerám na svet, ako bežný človek, tým druhým zasa vnímam také pojmy, ako sú večnosť, nekonečnosť a absolútno. Takáto optika sa môže niekedy zmiešať. V mojej poézii sa mihajú v kolážach rôzne historické momenty. Myslím si, že som vcelku empatický človek. Dokážem sa vcítiť do utrpenia, ktoré tento svet prináša. Zasahuje ma to. Osobne nemám rád poéziu, v ktorej sa nemáš čoho zachytiť. V mojich básňach možno nájsť konkrétnu udalosť, trebárs vyvraždenie Arménov Turkami. Tu už naozaj nie je ďaleko k novinárčine. Za tie roky, čo pracujem ako reportér som spoznával život, dostávam sa do najrozmanitejších prostredí a stretávam sa s rôznymi ľuďmi. Poznám ich bizardné osudy. Takéto poznanie vás niekedy naozaj "prefacká"."
Spätnou väzbou napríklad pre hudobníkov je potlesk publika. Čo je spätnou väzbou pre básnika?
"Som ten, ktorý hádže fľaše do mora. Je to zaujímavé, ale tie fľaše často krát nachádzajú svojich adresátov. Ja viem, že na Slovensku je vôbec problém niečo vydať, ale moje knižky sú v kníhkupectvách, sú tam a nachádzajú si svojich čitateľov. Viem, že poézia nie je o preplnených štadiónoch, alebo o troch miliónoch divákoch telenovely, ale často krát sa stane, že ľudia na moje verše zareagujú. Nie to pompézne, skôr intímne. Ten pocit, že to nerobíš zbytočne ale u mňa existuje."
Odborná kritika vám udelila za zbierku Broskyňový súmrak cenu Ivana Kraska za básnický debut roka. Potešila vás?
"Bol by som pokrytec, keby som povedal že nie. Úprimne som sa jej potešil. Už meno samotného Ivana Kraska je magické. To ocenenie prišlo v pravý čas. Mal som v tom čase 33 rokov a tak položartom som si hovoril, že poriadny básnik by už mal byť dávno mŕtvy. Spomínam si, že telefonát o ocenení prevzal syn a keď som prišiel domov, z obývačky sa nieslo We are The Champions od Queenu."
Po Broskyňovom súmraku vám vyšli ešte dve zbierky Silvester 1999 a Zatmenie Slnka. Stalo sa tak aj vďaka oceneniu?
"Slovensko je síce nádherné, ale stále tu existujú také malé Kocúrková. Inak to nie je ani v oblasti literatúry. Pokiaľ ide o vydávanie, cena vôbec mi nepomohla. Zopakoval sa scenár ako pri Broskyňovom súmraku. Vydavateľstvá reagovali na môj rukopis spomalene. Pochopil som, že tadiaľ cesta nevedie. Knižky som preto začal vydávať v "miestnych" vydavateľstvách. Má to niekoľko výhod. Najväčšia je asi tá, že mi do mojej tvorby nik zbytočne nehovorí."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
