ktorí nám boli najdrahší, najbližší. V tichu spomienok je tento čas aj príležitosťou pouvažovať nad sebou, nad tým, čo sme im zostali dĺžni. Veľmi dĺžni.
Súčasný kežmarský "starý" cintorín vznikol pravdepodobne v roku 1674, v čase protireformácie, keď museli protestanti pochovávať svojich mŕtvych mimo mestských hradieb. Postupne sa rozširoval a od roku 1784 začali doň pochovávať aj katolíkov. Bolo zvykom, že napravo od vchodu sa pochovávali evanjelici, naľavo katolíci. Po roku 1945 tento zvyk definitívne zanikol.
Podľa kežmarskej spisovateľky a historičky Nory Baráthovej by sa na tomto cintoríne dal zostaviť zoznam aspoň päťdesiatich najvýznamnejších hrobov a hrobiek. Pristavme sa teda pri niektorých.
Hrobka rodiny Wildburg mecenášov kultúry 19. storočia na Spiši a v Kežmarku, či hrobka rodiny Wittényi, v ktorej je pochovaný i kežmarský evanjelický a. v. farár Alexander Kowarik. Jeden z mála nositeľov Záslužného kríža I. triedy, ktorý mu udelil nemecký prezident za zásluhy za udržanie nemeckého kultúrneho dedičstva na Slovensku. Na cintoríne sa nachádza aj hrobka rodiny Szontagh. U jedného z nej členov notára Imricha Szontagha býval jeden rok počas kežmarských štúdií P. O. Hviezdoslav. Hrobka Jakuba Kraya, Martina Lányho a Šebastiána Topercera predstaviteľov mesta Kežmarok (Jakub bol vyslancom odbojného uhorského kniežaťa Rákócziho a richtárom Kežmarku, Martin a Šebastián boli radnými pánmi), popravení cisárskymi vojskami z roku 1709. Ako nespomenúť hrobku rodiny Wein, z ktorej Karol Wein v 2. polovici 19. storočia založil kežmarský textilný priemysel, ktorého výrobky boli známe po celej Európe, Ázii i Amerike.
Úctu si zaslúžia aj hrobové miesta profesorov kežmarského lýcea, medzi ktorých patrili napríklad Jozef Dlhányi (aj vďaka jemu sa stal zo študenta Pavla Országha slovenský básnik Hviezdoslav), Karol Szelényi (autor učebníc), Žigmund Karátsony riaditeľ kežmarského lýcea), Hugo Stenczel (riaditeľ lýcea), či náhrobné kamene profesorov Karola Kollera (spisovateľ), Fridricha Scholtza (spisovateľ a redaktor kežmarského týždenníka Karpathen-Post), Ervína Kiszelyho (41 rokov riaditeľ profesor lýcea, k jeho žiakom patrili napr. slovenskí literáti Janko Jesenský, Martin Rázus a Ivan Stodola), Štefana Kralovanského, Františka Nadlera, Alfréda Grosza (na začiatku 20.storočia profesor nem. gymnázia v Kežmarku, historik, prírodovedec, požiarnik a horolezec ), Ota Brucknera (riaditeľ nem. ev. a. v. meštianskej školy, neskôr Odbornej školy pre ženské povolania jedinej svojho druhu na Slovensku, ale i hroby profesora Alojza Miškoviča rímskokatolíckeho kňaza, spisovateľa s bustou od národného umelca Ludviga Korkoša či Jána Jána Ferenčíka, r. k. kňaza, spisovateľa a pápežského preláta.
Na kežmarskom starom cintoríne si zaslúži pozastavenie pri záhradke rodiny MUDr. Vojtecha Alexandra, kežmarského rodáka zakladateľa röntgenológie v Uhorsku, ktorého najstaršie röntgenové snímky sú vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Záhradka Teodora Jónyho patrí najväčšiemu mecenášovi známej lyceálnej knižnice v strednej Európe.
Žiaľ vieme, že mnohé hroby známych kežmarských osobností sú vo veľmi zlom stave. Nie tak dávno pokradli sa všetky kovové erby, ktoré zdobili nejeden náhrobný kameň. O starostlivosť historických hrobov sa pokúšali už viaceré kežmarské školy. Nedarilo sa. Snahy boli i cez kultúrnu komisiu Mestského úradu v Kežmarku. Nestalo sa tak. Už od konca druhej svetovej vojny viaceré historické náhrobky sa likvidovali a záhradky dostávali (ale dostávajú) nových majiteľov. Pokiaľ sú takí, ktorí nechávajú v celistvosti aj historické hroby a ich okolie sa starajú, je všetko v poriadku. Nie je to však vždy pravidlom.
Vieme pochopiť absenciu finančných prostriedkov na účely záchrany historických i kultúrnych pamiatok, sú iste v súčasnej dobe dôležitejšie vecí, ktoré nás občanov i samotné mesto trápia. Tak ako prichádzame skrášliť miesta odpočinku svojich blízkych na cintorínoch v deň Pamiatky zosnulých, znova a znova si pripomenúť ich úlohu a miesto v našom živote, predsa len medzi nimi mali by nájsť miesto aj tí, ktorí tvorili históriu mestečka pod Tatrami a pripravovali miesto v ňom i pre nás súčasníkov. Mali by tiež odpočívať v dôstojnom prostredí. Malo by sa im dostať i úcty prípadne aj bez venčekov a kytíc, možno len zapálením sviečky a krátkym zamyslením nad hodnotou života človečenstva.
Autor: František Kuzár
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
