Alexandra Duchnoviča. Ponor do života Karola Horáka, ktorý je autorom tohto diela, na festivale Tempus arte 2002 oceneného cenou diváka, sme sa pokúsili urobiť v jeho pracovni na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.

Spisovateľ, dramatik a dedične v prvom rade učiteľ Prof. PhDr. Karol Horák, CSc. je pannou z roku 1943. Na svet prišiel v Katarínskej Hute. Záľuba v literatúre, umeleckom prednese a v divadle mladého Horáka priviedla na Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Po skončení školy sa už domov nevrátil. Ostal v Prešove, verný svojej alma mater. Dnes tu pôsobí ako vedúci Katedry estetiky a vied o umení. Svoju stopu však zanechal aj na katedrách vzdelávania dospelých, slovenského jazyka a literatúry.

Karola Horáka hrali takmer všetky profesionálne slovenské divadlá. Najúspešnejšie zo svojich hier vydal v publikácii Štyri Hry, ktorá práve knižne vyšla. Sú to príbehy, stvárňujúce ľudský život lídrov slovenského romantizmu. "Takémuto divadlu sa venujem už niekoľko rokov. Národ, ktorý nepozná svoje dejiny opakuje chyby svojich predkov. Mojou ambíciou bolo z týchto neživých literátov, o ktorých sa všetci učíme na škole vytvoriť plastické postavy ľudí, ktorí sa mohli aj mýliť a mali svoje životné problémy."

Slovenské národné divadlo v Bratislave uviedlo Nebo, peklo, kocúrkovo, ktoré je obrazom životného príbehu župčianskeho farára Jonáša Záborského. Pri tvorbe hry vychádzal zo Záborského knižne nevydaného eposu Vstúpenie Krista do raja. "Je to vynikajúce dielo, ktoré by bolo veľmi zaujímavé, keby sa pretlmočilo a vydalo aj teraz. Také dielo nemajú ani Česi, ani Maďari, ani Poliaci." Nebo, peklo, kocúrkovo situoval Horák do troch prostredí. "Na vrchu vidíme Kristov príbeh, v Župčanoch farára Záborského a v pekle je Faustiáda, takzvané ľudské močidlo. Záborský bol strašne kritický a vo Faustiáde demonštruje, ako tupo žijú nielen doboví Slováci, v močidle neresti, lenivosti a alkoholu." Podobne ľudsky sa v ďalších hrách pozrel na "bítnika" Janka Kráľa, "pohlavne zvláštneho" Ľudovíta Štúra a jazykovedca Sama Bohdana Hroboňa, ktorý sa "ku koncu života bohužiaľ dostal psychicky kamsi ďaleko".

Karol Horák vo svojich ostatných dielach cielene odhaľuje život národných buditeľov z 19. storočia. Nám sa podarilo zistiť, že otec dvoch dospelých synov a dedo sedemročnej Petry, od skončenia školy je naviazaný na Prešov, univerzitu a jej študentské divadlo. Tridsaťšesť rokov je tu spoluorganizátorom jedinečného divadelného festivalu Akademický Prešov.

"Nikdy som nerobil nič iné, len som sa venoval literatúre a divadlu. Aj keď sú dnes časy pre kultúru nežičlivé, nebudem na svojom hobby nič meniť, hoci je pravda, že pracujem na viacerých frontoch," tvrdí.

"Som učiteľ, ktorý sa venuje literatúre a divadlu. Zároveň sa usilujem pomáhať mladým ľuďom osvojiť si toto nádherné umenie, ktoré je zvláštnym spôsobom ľudskej sebarealizácie. To čo človek zažije v divadle, nemôže sprítomniť žiaden iný typ ľudskej aktivity. Nepoznám väčšie ocenenie, ako účinkovanie môjho súboru na zahraničných festivaloch, kde diváci nevedeli nič o Prešove, ale keď videli naše divadlo, boli absolútne šokovaní."

Študenti Karola Horáka, hrajúci divadlo, nemajú podľa neho problém s trémou, komunikáciou, či náhodným štyridsaťpäťminútovým výstupom. Hoci tvrdí, že vizuálna stránka človeka je druhoradá, spomenul si na verše bítnika Gregory Corsa Vlasy, ktoré recitoval ako vysokoškolák. "Moje nádherné vlasy sú fuč..."

"Keď uplynulo niekoľko desaťročí, uvedomujem si blízkosť umenia a života. Veru zle je, keď má človek tri vlasy a ešte mu ich nevidieť." Svojim študentom, z ktorých sú dnes úspešní redaktori, moderátori či učitelia šil v minulosti divadelné texty na mieru. Z nich si najviac cení Živý nábytok, Tip-top biotop, V ako Válek, alebo Džuru. Z hier určených pre profesionálne divadlá je to La Musica.

Súčasné pôsobenie K. Horáka na fakulte, v televízii divadle a rozhlase naraz nie je nič mimoriadne. Aj tu pracuje na prezentácii a obohacovaní slovenskej literárnej a dramatickej tvorby. "Voľného času a súkromia veľa nemám, ale čas sa usilujem využívať maximálne efektívne. V práci robím a keď som na katedre, pracujem a nekávičkujem. Keď prídem do Prešova, robím od rána do večera. So študentmi neraz aj v sobotu a nedeľu."

S manželkou Irenou, tiež učiteľkou, žije spisovateľ a dramatik v Košiciach, zoznámili sa však na škole v Prešove. "Totálne vyžmýkaný predsa len nie som, v škole nespávam a večer sa doma v každom prípade nejako vyskytnem."

Dovolenky Horákovci dlhé roky trávia v Banskej Štiavnici, alebo na Gemeri. "Je tam krásne, úžasne. Prírodu mám veľmi rád a tak je tomu aj v Prešove a Košiciach."

Okrem divadla a prírody je K. Horák aj veľkým fanúšikom futbalu a hádzanej. "Zážitky s prešovským športom, na ktorom som sa aktívne podieľal sú neopakovateľne úžasné."

Aktívny literát a dramatik, ktorý si aj dnes rád kopne do futbalovej lopty tvrdí, že "primárne ma v literatúre zaujíma poviedka, novela a román. V dráme je to tragikomédia - žáner ako šitý na mieru do tohto rozporuplného času". Najväčším divadelným zázrakom, na ktorý si spomína je, divadlo jednej americkej komúny Bread and Puppet. "Videl som ich s obrovskými figurínami hrať na jednom námestí vo Wroclave. Hra v drvivej väčšine urobená na biblické motívy sa volala Volanie ľudu po mäse. Hrali uprostred dňa, čím totálne ochromili dopravu, na frekventovanej ulici nastal stisk. Jedna žena vracajúca sa z práce pri dvíhaní Krista na kríž pustila tašky z ruky a začala plakať. Tým umením jednoducho nadiktovali okoliu svoj typ komunikácie so svetom. Nevnucovali sa, ale všetci ľudia ich rešpektovali. Museli rešpektovať!"

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš