STARÁ ĽUBOVŇA/ÚDOL.
Pohľad na krajinu bol deprimujúci
Pohľad na situáciu v zničenej krajine bol podľa pani Danky dojímavý a deprimujúci. „Bolo to ťažké najmä na psychiku. Tí ľudia berú smrť ako súčasť života. Na nich nevidieť, že sú zlomení alebo skleslí. S naším tímom sme tam ošetrili okolo 2–tisíc ľudí,“ rozhovorila sa záchranárka z asociácie samaritánov.
Podľa nej patril k najhorším zážitkom pohľad na zranené či osamotené deti. „Na niektorých detičkách bolo vidieť, že prišli o rodičov či blízkych. Bolo to dosť smutné,“ skonštatovala.
Miestni sa viac báli zubného kazu či lupín vo vlasoch
Pre Haiťanov je podľa záchranárkiných skúseností každá choroba vážna. Zdravotná starostlivosť je totiž málo dostačujúca.
„Stretnete sa tam s rôznymi chorobami od AIDS, malárie, až po bežné choroby. Mali sme tam malé amputácie či zošívania. Ľudia sú dehydrovaní a podvyživení. Zaujalo ma však napríklad to, že Haiťania sa viac báli zubného kazu či lupín vo vlasoch. To je totiž niečo, s čím sa tam veľmi nestretávajú,“ dodala.
Danku potešila priateľskosť miestnych
Hoci to na ostrove teraz vyzerá veľmi zle, Danku milo prekvapili spôsoby miestnych.
„Nevidela som tam neupravených, neumytých či špinavých ľudí. Ani deti nechodili v starom oblečení. Neviem, či to bolo bežné, alebo to bolo kvôli nám, záchranárom.“
Čo sa týka vlastností domorodcov, aj tam bolo všetko v poriadku. „Tamojší ľudia nie sú nepriateľskí, arogantní, naopak, vedeli si nás uctiť. Zažila som tam mnoho ústretovosti a spolupatričnosti. Toto zažiť doma asi nie je možné,“ poznamenala.
Na obavy pred krádežami či kriminalitou nebol dôvod
Už pred odchodom Danky na ostrov sa v súvislosti s Haiti hovorilo o rabovačkách a krádežiach. Nemala teda Danka obavy?
„Boli sme takí zaťažení prácou, že na obavy ani nebol priestor. Ako sa však ukázalo, nebol na ne ani dôvod. Hoci je tam núdza o peniaze a jedlo, nikto sa k našim veciam ani len nepriblížil. S krádežami sme teda skúsenosť nemali, a to sme tam boli bez ochranky.“ V meste, kde Danka pracovala, boli takmer všetky budovy spadnuté. Zničené boli aj cesty, systém dopravy takmer ani neexistoval. Elektrina fungovala asi tri hodiny denne, večer od pol šiestej bol zákaz vychádzania. Z obyvateľov ostrova je asi polovica negramotných.
Manžel ju privítal na letisku s kyticou kvetov
Približne dva týždne záchranárskych prác na Haiti musela pani Danka stráviť bez manžela a detí. Ako povedala, každý deň na nich myslela.
„Najťažší bol odchod. O to krajšie však bolo, keď sme boli opäť všetci spolu,“ povedala.
Po prílete na letisko do Viedne čakalo našu záchranárku milé prekvapenie. „Čakal ma tam manžel Martin s kyticou kvetov. Poplakali sme si od dojatia i šťastia. Zrazu akoby zo mňa opadol všetok ten strach, asi z toho, že sme boli konečne doma,“ opísala dojmy.
Ďalšie veselé privítanie zažila aj doma v Údole. Deti Martin, Zuzanka a Viktória ju privítali vyzdobenou obývačkou. „Všetci doma to zvládli v poriadku. Otec sa vie o deti dokonale postarať, pomáhali aj babičky. Sú úžasní, všetci ma podporovali,“ vyjadrila poďakovanie svojim najbližším. Ako dodala Danka dodala, svoju misiu na Haiti určite neľutuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
