Manželia Gribovci majú pestrú zbierku fotografií

Každý z nás pozná ten pocit, keď objaví staré zažltnuté fotografie so smiešne oblečenými ľuďmi, zvláštnymi zvykmi a aspoň pol hodinu lúšti, ako miesto z fotografie vyzerá v súčasnosti.

Mladí sa len pousmejú, no tým starším sa aj objavia slzy na krajíčku. Spomienky. Čas, ktorý sa už nevráti.

STARÁ ĽUBOVŇA. Zbierka starých fotografií manželov Mariky (65 r.) a Jána (73 r.) Gribovcov je naozaj veľmi pestrá. Nielen rodinné, ale i fotografie z Mesta Stará Ľubovňa si v nej našli svoje miesto. Aby sme sa na históriu pozreli cez objektív fotoaparátu, zašli sme za týmto milým manželským párom. To, čo sme tu našli, si zaslúži nemalú pozornosť.

Najstaršia fotografia - rok 1935 a vojna

Manželia Gribovci sú spolu 47 rokov. Každá ich fotografia v sebe ukrýva spomienky. Najvzácnejšia má takmer 75 rokov: "Je to fotografia mojich starých rodičov, mamky a jej súrodencov," upresňuje Mária a zároveň si tak spomína na časy dávno minulé.

Aj na obdobie druhej svetovej vojny, ktorú síce priamo nezažila, ale pripravila ju o to najcennejšie. O kompletnú rodinu. "Keď vojna zasiahla moju rodinu, bola som práve na ceste. Mamka ma očakávala a môj otec v tom čase umrel na fronte. Bolo to pre ňu veľmi ťažké obdobie," spomína so smútkom.

Jej manžel Ján zásah vojny pocítil asi ako šesťročný. Vtedy sa prisťahoval k svojmu strýkovi do Starej Ľubovne. "Pamätám si, ako vybuchol most. Túto spomienku mám hlboko uchovanú v hlave. Bol to ten most, ktorý spája centrum mesta s časťou Za vodou," upresňuje Ján a spomína si na život v meste. "Stará Ľubovňa mala asi okolo 2 500 obyvateľov. Keď som bol dieťa, vôbec neexistovala Družba. Mesto sa končilo starým cintorínom," vysvetľuje s nostalgiou v očiach a odkladá bokom fotografiu, na ktorej mal ani nie 13 rokov.

Nepoznali ako chutí ovocie

Samozrejme, život po vojne nebol vôbec jednoduchý. Bolo to ťažké najmä pre ľudí v meste. Chudoba a hlad. Takto sa mali ľudia kedysi aj v Starej Ľubovni. "Ja som napríklad nevedel, ako chutia banány a iné exotické ovocie. S tým som sa stretol až neskôr v škole. Ale ako dieťa som nemohol také niečo ochutnať," zaspomínal si Ján, ktorý neskôr odišiel študovať do susedných Čiech. Mária dala prednosť štúdiu v Prešove. Na tie časy obaja spomínajú už s úsmevom na perách.

Povinná vojenčina

Ján ako osemnásťročný rukoval na vojnu. "Pamätám si, ako sme z Prešova nasadli do dlhého vlaku. Keď sme vystúpili v Čechách, prišlo po nás auto. Volali nás po číslach, ktoré sme vyfasovali. Prakticky na vojne som bol dva roky a päť mesiacov," hovorí Ján o období vojenčiny, po ktorej sa opäť vrátil domov do Starej Ľubovne. Mária v tom čase už pracovala. Peniaze mali však úplne inú hodnotu ako v súčasnosti. Aj ľudská námaha a odhodlanosť boli oceňované spravodlivo. "Za moju prvú výplatu som si kúpila zlatý prsteň. Ten stál asi 350 Kčs," spomína Mária.

Prvý Moskvič v Starej Ľubovni

Po vojenčine sa Ján prihlásil k hasičom. "Chodili sme na súťaže, ba dokonca hrali divadlo," vykladá s úsmevom a ukazuje na spoločnú fotku s tímom dobrovoľných hasičov. Ján začal pracovať v Skrutkárni. Aj na toto obdobie života spomína veľmi rád. "Vyfasoval som služobné auto. Bol to Moskvič. Prvý v Starej Ľubovni."

Neskôr nastúpil do taxislužby. Podarilo sa mu tak precestovať niekoľko štátov Európy. "Bol som v Nemecku, Juhoslávii, Maďarsku, Rumunsku, Taliansku, Poľsku a v Holandsku. Videl som mnoho krajín a všade sa v tom čase žilo lepšie ako u nás na Slovensku," konštatuje s odstupom rokov.

Byty s kachľovými pecami

V roku 1963 sa Mária a Ján rozhodli spečatiť svoju lásku manželstvom. V tom čase sa v Starej Ľubovni stavali nové byty a mesto sa rozrastalo. Aj mladomanželský pár sa rozhodol odsťahovať sa do vlastného. "V byte sme mali kachľovú pec, v ktorej sme si museli kúriť. Kadečím. Dnes také niečo už nevidieť," spomínajú manželia.

"Podháňačky"

Život v Starej Ľubovni nebol vlastne jednoduchý nikdy. Ľudia žili z mála, ale stále sa snažili nájsť si niečo, čo by im prinášalo radosť. Ján si tak spomína napríklad na takzvané "Podháňačky".

"Boli to rybárske stretnutia, pri ktorých sa ryby lovili do obrovských sietí. Na rieke Poprad sa vylovilo aj 500 kg rýb. Tie sa napokon predávali. Vyzbierané peniaze putovali rybárskemu zväzu," opisuje Ján. Dnes sa s takým niečím ľudia v meste už nestretávajú. Rybárov je oveľa viac. Rieka je znečistená a navyše pribudol aj rybník a s ním namiesto "podháňačiek" rybárske súťaže.

Pomaly sa premeny dostávali všade. Mesto sa rekonštruovalo, ľudia sa menili, roky pribúdali. "Postupne sme si šetrili peniažky. Začali sme chodievať aj na dovolenky a život pomaly plynul," opisuje Mária spoločný život s Jánom.

Dnes majú už tri dospelé deti, päť vnúčat a plno krásnych spomienok na mesto, v ktorom prežili celý svoj život. Na Starú Ľubovňu.

Prezerajú si fotografie. Foto: ag

Starí rodičia a mama Mariky Gribovej. Snímka je z roku 1935. Foto: archív

Svadba. Mama Mariky Gribovej, rodenej Kinskej, a jej otec, ktorý zomrel v druhej svetovej vojne. Foto: archív

Ján Grib ako 13-ročný. Spolu s kamarátmi v meste Stará Ľubovňa (tunajší dvor gymnázia a dnes v pozadí stojí OD Kaufland). Foto: archív

Osemnásťročný Ján Grib v uniforme. Foto: archív

Dobrovoľní hasiči. V Starej Ľubovni asi z roku 1957. Foto: archív

Prvý Moskvič v meste. Jazdil na ňom Ján Grib. Foto: archív

"Podháňačka". Takéto rybárske stretnutia už patria iba minulosti. Foto: archív

Manželia s prvorodeným. Ján a Marika so synom Mirkom (rok 1965). Foto: archív