Vojaci vrátili Javorinu, ale nie domovy

V posledný deň roku zanikne najväčší vojenský obvod na Slovensku. Po takmer šesťdesiatich rokoch budú môcť vysťahovalci slobodne vstúpiť na vlastné pozemky.

V posledný deň tohto roku zanikne najväčší vojenský obvod na Slovensku. Po takmer šesťdesiatich rokoch budú môcť vysťahovalci slobodne vstúpiť na vlastné pozemky.

Bývalý režim v roku 1952 vymazal z mapy Slovenska obce Blažov, Dvorce, Ľubické Kúpele a Ruskinovce.

Zúfalých obyvateľov nemilosrdne vyhnal do skonfiškovaných domov po nemeckých usadlíkoch v okolí a dediny zrovnal so zemou. Pozemky spolu s časťami území ďalších dvadsiatich dvoch spišských obcí vyvlastnil, scelil a od 1. januára 1953 vytvoril najväčší výcvikový priestor pre Ľudovú armádu v bývalom Československu.

Už o dva týždne budú môcť vysťahovalci a pôvodní vlastníci pôdy po dlhých desaťročiach opäť slobodne vstúpiť na svoje pozemky. Vojenský obvod Javorina k 31. decembru 2010 definitívne zanikne. Rozhodla o tom súčasná vláda začiatkom tohto mesiaca.

Od lásky k nenávisti

Ľudí zo štyroch obcí začal štát vyvlastňovať na základe zákona číslo 169 z roku 1949 o vojenských pozemkoch. Vlastníkom pôdy vyplácal za štvorcový meter lúky 18 halierov, za ornú pôdu dostali dvadsaťšesť halierov a za štvorák lesa štyridsať halierov. Štát si za pár drobných privlastnil majetky tisícok ľudí.

„Neexistuje jediná kúpno-predajná zmluva. Peniaze, ktoré vlastníci odmietli prevziať, uložili do depozitu. Mohli sme si zobrať len to najnutnejšie. Vojaci a polícia pri balení pozorne sledovali ešte aj ruky rodičov," spomína rodený Ruskinovčan, 72-ročný Martin Pitoňák.

Jeho staršia sestra mala vo februári 1952 pred svadbou. Rodičia kúpili kravu, pálenku, chystali hostinu. „Všetko museli nechať tak. Rodina prišla z večera do rána o celý majetok. Naložili nás s batôžtekmi na nákladné auto a odviezli do Levoče. Žili sme deviati v jednej izbe s kuchyňou."

Bolo sedem rokov po vojne, štyri roky po februárovom komunistickom puči. Martin Pitoňák mal trinásť rokov. Ale na atmosféru v dedine si dobre pamätá: „Úprimnú radosť z konca strašnej vojny, optimizmus z budovania spravodlivej spoločnosti a nefalšovanú lásku k vlasti vystriedala nenávisť ľudí voči režimu a boľševikom. Mne to ostalo, žiaľ, dodnes," nahlas rozmýšľa čiperný dôchodca.

Pocit krivdy a túžba vrátiť sa domov ho neopustili celý život. V roku 1990, tesne po nežnej revolúcii, Martin Pitoňák vyzval Ruskinovčanov: Zobuďme sa!

A začal sa tvrdý boj s demokraciou o nápravu krívd.

Martin Pitoňák by rád vlastnoručne zvesil tisíckrát prekliatu tabuľu.
FOTO SME - MIKULÁŠ JESENSKÝ

Návrat domov

Ruskinovce mali pred druhou svetovou vojnou okolo šesťsto obyvateľov. Väčšinu tvorili starousadlíci nemeckej národnosti. Tí museli prví opustiť svoje domovy.

„Žili tu štyri storočia. Pre režim bol však každý Nemec fašista. Aj starý otec z maminej strany bol nemeckej národnosti. Pred vysťahovaním ho zachránila len smrť," spomína 66-ročná Mária Cigáľová, rodená Schmiedtová.

Pri spomienke na rodné Ruskinovce sa jej tlačia do očí slzy: „Prežili sme dvojitú krivdu. Najskôr sa musela vysťahovať mamina sestra s rodinou len preto, že sa vydala za Nemca. Našu rodinu nechali, pretože otecko bol Slovák. Ale prišiel rad aj na nás."

Vysťahovaní obyvatelia sa s osudom nezmierili. Po roku sa začali vracať späť do svojich obcí. „Pre režim boli navrátilci záškodníkmi, protištátnymi živlami, triednymi nepriateľmi. Na ich odhalení intenzívne pracovali orgány ministerstva vnútra," hovorí Martin Pitoňák.

Prísne tajné!

V roku 1953 sa do vojenského priestoru vrátilo dvesto rodín. Dokumentujú to prísne tajné správy vysídľovacej komisie, ktoré sa Martinovi Pitoňákovi podarilo počas desaťročí pozháňať v archívoch. Jedna z nich informuje o pohovoroch s občanmi:

„Politická situácia vo vojenskom priestore je veľmi vážna. Štátne orgány úplne stratili dôveru občanov a ich vysťahovanie si vyžiada oveľa väčšiu námahu a obete. Pri pohovoroch jednotlivci vykrikovali protištátne výroky a kategoricky vyhlásili, že sa už z priestoru nevysťahujú."

Voči ľuďom, ktorí odmietli opustiť svoje domovy, režim napriek tomu tvrdo zasiahol. Jána Nováka zavreli v Levoči na psychiatrii. „Bol to mladý a zdravý muž. Urobili z neho blázna len preto, že bránil svoj majetok, ktorý si kúpil za ťažko zarobené peniaze v Amerike. Z blázinca ho pustili až potom, keď vysťahovali jeho rodičov," spomína Mária Cigáľová.

Nie každý sa dokázal zmieriť s osudom. Niektorí obyvatelia radšej siahli na vlastný život.

Aj tohtoročný Štedrý deň strávia obyvatelia Ruskinoviec na omši v drevenom kostolíku postavenom
uprostred neexistujúcej obce.
FOTO SME - MIKULÁŠ JESENSKÝ

Posledný odpočinok

Dôchodkyňa Mária Cigáľová mala v čase odsunu sedem rokov: „Neprežívala som to tragicky, neuvedomovala som si, aká neprávosť sa na nás pácha. Rodičia sa pred nami o našom nešťastí nebavili. A nikdy v nás žiadnu nenávisť nepestovali. S nenávisťou v srdci sa nedá žiť."

Spomína si, ako pred odchodom z rodnej dediny vyzváňali zvony na oboch kostoloch. „Pred domami plakali ženy, chlapi bezmocne stáli so sklopenými hlavami. Nerozumela som prečo. Nevedela som, že tie zvony zvonia naposledy, že ich majú zo zvoníc odstrániť a nikdy viac ich nebudeme počuť."

Zo štyroch vysťahovaných obcí neostalo nič. V Ruskinovciach vyhodili dynamitom do vzduchu evanjelický i katolícky kostol. Aj cintorín zrovnali so zemou. Náhrobné kamene kamsi odviezli, ľuďom nedovolili, aby pozostatky svojich predkov exhumovali a pochovali na inom mieste. Tam, kde mali odpočívať v pokoji, sa takmer šesťdesiat rokov preháňali vojaci a tanky.

Dôchodkyni na vrátení majetku rodičov až tak nezáleží. Teší ju, že sa dožila aspoň čiastočnej nápravy krívd bývalého režimu, že na návštevu rodiska už nebude potrebovať súhlas nejakého úradníka, že na Štedrý deň spolu s ďalšími Ruskinovčanmi bude môcť zájsť do novopostaveného dreveného kostolíka uprostred bývalej dediny: „Mne dali v Ruskinovciach život a vieru. Preto sa tam vraciam. Mám na cintoríne svoje dva metre štvorcové a tie mi už nikto nevezme."

Pre sestry Máriu Cigáľovú a Annu Brčiakovú (na snímke sprava) je kronika rodných Ruskinoviec tým
najväčším pokladom.
FOTO SME - MIKULÁŠ JESENSKÝ

Radosť a smútok

Zrušenie vojenského priestoru Javorina však nepotešilo každého rovnako. Ľudia s koreňmi v zlikvidovanej obci Ľubické Kúpele sa ešte stále pokúšajú rozhodnutie zastaviť.

„Zrušením vojenského obvodu Ľubické Kúpele, Ruskinovce, Blažov a Dvorce definitívne zaniknú. Ich historické katastre sa pričlenia k jestvujúcim dvadsiatim dvom obciam. A to je koniec," vysvetľuje Jaroslav Lizák z občianskeho združenia Za obnovu obce Ľubické Kúpele.

Čas hrá proti nim. Na zvrat majú dva týždne.

Pre podplukovníka Dušana Turčíka bude tohtoročný Silvester pracovným dňom. Spolu s kolegami bude strhávať tabule vyznačujúce hranice vojenského obvodu Javorina. A potom nadobro vyzlečie uniformu.

„Ruší sa obvod a tým aj úrad a funkcia prednostu. Keďže v armáde už nemajú pre mňa miesto, od Nového roku končím. Odchádzam do výsluhového dôchodku," hovorí 49-ročný dôstojník a márne sa snaží maskovať svoje sklamanie.

Tabuľu by rád vlastnoručne aj Martin Pitoňák: „Konečne sme sa dočkali spravodlivosti, aj keď pocitu krivdy sa už nezbavím. Určite by som si ju však nenechal. Netúžim po nej, pripomínala by mi do konca života všetky tie nešťastné roky. A ja chcem zomrieť šťastný."

Pre prednostu Obvodného úradu vojenského obvodu Javorina bude tohtoročný Silvester posledným
pracovným dňom.
FOTO SME - MIKULÁŠ JESENSKÝ

Vojenský obvod Javorina

Vojenský obvod Javorina s rozlohou 31 640 hektárov vznikol vo februári 1952, oficiálne fungoval od 1. januára 1953. Celý obvod patrí pod okres Kežmarok.

Zahrnuli doň katastrálne územia obcí Blažov, Dvorce, Ľubické Kúpele, Ruskinovce a časti území 22 obcí spišského regiónu. Spomínané štyri obce zanikli.

Priestor slúžil najmä na výcvik tankových vojsk a protivzdušnej obrany. Cvičili na ňom aj sovietske okupačné vojská, ktoré do Československa prišli v roku 1968.
Výcvik ozbrojených síl SR na Javorine bol oficiálne ukončený 31. 12. 2005. Odvtedy sa priestor na cvičenie vojsk nevyužíva. Jeho stráženie stálo štát každý rok približne 30 miliónov korún, resp. milión eur.
Vláda SR prvýkrát rozhodla o jeho zrušení v roku 2002. Obvod mal byť pôvodne zrušený v roku 2006. Novelu zákona o obecnom zriadení, v ktorej bolo ustanovenie o obnove obce Ľubické Kúpele, však v roku 2006 napadli na Ústavnom súde generálny prokurátor a skupina poslancov. Ústavný súd v roku 2009 rozhodol, že zákon je v rozpore s ústavou.
Odstraňovanie munície v rámci pyrotechnickej sanácie v rokoch 2005 až 2006 stálo štát takmer 80 miliónov eur. Doteraz bolo sanovaných len osemtisíc hektárov.
O vrátenie nehnuteľností požiadalo 8166 reštituentov.
Ku koncu novembra tohto roku boli pozemky vydané 6243 reštituentom, čo tvorí viac ako 76 percent všetkých žiadateľov. Celková výmera vydaných pozemkov je 3898 hektárov. Po vyriešení všetkých reštitučných nárokov ostane vo vlastníctve štátu zhruba 11 600 hektárov pozemkov. Zvyšok tvoria pozemky neznámych vlastníkov.
O definitívnom zrušení vojenského priestoru Javorina rozhodla súčasná vláda 1. decembra tohto roku.
Nariadenie nadobudne platnosť 1. januára 2011.
O lesné pozemky na Javorine sa bude starať desať rokov od zrušenia vojenského obvodu štátny podnik Vojenské lesy a majetky SR v Pliešovciach. Súhlas na to má vydať minister pôdohospodárstva.
Zrušením vojenského priestoru prejdú niektoré pozemky do katastrov obcí v okresoch Kežmarok, Stará Ľubovňa, Sabinov a Levoča. Preto sa bude musieť prekresliť aj mapa územno-správneho členenia Slovenska.