SP. NOVÁ VES.
Začiatky v detstve
Rodák z Nitry dostal do vienka veľký dar – dar reči a pekného nezameniteľného hlasu. Narodil sa 19. decembra 1941 v Nitre. Ako malý chlapec to skúšal s futbalom a hokejom. Ako malý chlapec recitoval a v dorasteneckom veku začal komentovať športové podujatia v škole, neskôr sa stal moderátorom hádzanej v Nitre, ale pribúdali ďalšie športy.
Jeho veľkými vzormi bol Gabo Zelenay, Galo a ďalší českí reportéri. Počas vojenčiny recitoval v Tábore či hlavnom meste Prahe.
Z Nitry na Spiš
Životný osud ho zavial do metropoly Spiša, kde po celé desaťročia pokračoval vo svojej práci. Nebolo športoviska, športovej udalosti a akcie, kde by nechýbal s mikrofónom a zápisníkom.
„Tento môj prejav bol pre mňa viac–menej darom, pretože toto sa nedá naučiť, je to dar, ktorý človek v sebe má. Naučiť sa dá matematika, chémia alebo čokoľvek, ale byť dobrým moderátorom sa naučiť nedá. Štúdiom a cvičením sa človek, ktorý sa venuje tomuto povolaniu, len rozvíja. Táto činnosť ma prakticky sprevádzala celý život. Okrem hlavného povolania elektrotechnika bol mojou druhou veľkou láskou šport v podobe moderovania a zároveň z toho vyplývala aj externá novinárska činnosť, ako spravodajca Tlačovej agentúry Slovenskej republiky a potom pre rôzne športové denníky. Posledných desať rokov pracujem pre Slovenský rozhlas. Mnohí ma poznajú z reportáží z hokejovej extraligy a iných športových podujatí či už v Poprade, alebo z Vysokých Tatier. Táto práca je skutočne pre mňa lahôdkou, ale na druhej strane je veľmi náročná a zložitá. Človek si uvedomuje, že v okamhku, keď dostáva slovo do éteru, že ho počúvajú dva a pol alebo tri milióny ľudí. Novinár, keď píše, môže niečo prepísať, opraviť, ale reportér, ktorý naživo ten už omyl nevráti späť,“ to boli slová Vendelína Ivančíka, keď sme s ním robili rozhovor, takmer presne na deň, pred desiatimi rokmi.
Posledná rozlúčka s Vendelínom Ivančíkom bude v stredu v Dome smútku v Spišskej Novej Vsi o 13. hodine. O 12. hodine je zádušná svätá omša.
Utíchol hlas veľkého človeka
Spoznali sme sa po hlase. „Vy ste ten redaktor, ktorého počúvame na internáte v rozhlasovej relácii s Mikrofónom za hokejom?“ Sedeli sme spolu pri jednom stole na dovolenke v Španielsku. Keď hrala Spišská Nová Ves extraligu, tak sme v Nitre na internáte vždy večer mali na izbe zapnuté rádio a nedočkavo čakali na rozhlasové vstupy zo Spišskej Novej Vsi. Vtedy, v roku 1996 sme sa zoznámili po prvý raz. Po štyroch rokoch sa naše cesty opäť spojili. Od roku 2000 nebolo azda týždňa, športovej akcie, keď by sme sa spolu s Vendelínom Ivančíkom nestretli. Bolo to desať nádherných rokov.
„Nejako má tá pravá ruka pobolieva. Bol som vo Vrbove na kúpalisku. Odvtedy ňou nemôžem poriadne hýbať. Prídu Vianoce, trochu si oddýchnem a preliečim sa,“ posťažoval sa na zdravotný stav Vendelín na začiatku decembra. Ruka stále pobolievala, zdravotný stav sa zhoršil.
„Výsledky mám hocijaké, ale čo mi doktori povedali, po „cétečku“ mám hlavu v poriadku. Ty sa ako máš?“ takto začínal náš posledný telefonát, v polovičke januára. To už veci nabrali rýchly spád. Až prišiel telefonát od jeho manželky v nedeľu ráno.
„Nádherný a nezameniteľný hlas utíchol. Veľké športové srdce dotĺklo. Ostalo ticho a spomienky. Spomienky na človeka, ktorý dostal veľký dar a vedel s ním úžasne narábať. Jeho hlas počúvalo celé Slovensko. Z rádia sa ozýval z významných športových podujatí, predovšetkým hokejovej extraligy. Príjemne ho prekvapila ponuka komentovať hokejové zápasy pre jeden internetový portál. Vtedy sa pochválil, že ohlasy na jeho komentovanie mu prichádzali z celého sveta.
Niekto život žije, niekto ho len prežíva. Vendelín Ivančík žil svoj život naplno. Miloval svoju prácu a rodinu. Lipol na svojom vnukovi – hokejistovi. S manželkou rád cestoval a spoznával svet, ale predovšetkým miloval Slovensko.
Ďakujem za všetko, pán Ivančík. Bolo mi cťou s Vami spolupracovať.
Česť Vašej pamiatke!
Jozef Petruška
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
