veka. A hoci propagácii a agitácii nevenovali zvláštnu pozornosť, na obecný úrad prišlo asi osemdesiatpäť ľudí, aby sa nabažili spomienok.
KREMNÁ. Stretnutie sa skončilo spontánnou veselicou. O rok vyhlásia, tak sa všetci dohodli, prvý oficiálny ročník stretnutia kremnianskych rodákov. Dovtedy mienia vydať monografiu o obci, aspoň neveľkú knižôčku, pre seba a pre svojich potomkov.
Anton Pivovar, 79-ročný chlap so smieškom v očiach na otázku – ako sa vám žije v tejto dedine? – povie: „V každej dedine je kostol, obchod, krčma, a u nás? Máme iba kostol. V osade však žijeme spokojne, na čerstvom vzduchu, uprostred nádhernej prírody.“
Ak sa ešte spýtame, či mu slúži zdravie, keď vidíme, ako si pripaľuje cigaretku, na nič extra si nesťažuje. Ale úprimne rečie: „Keby do môjho domu prišiel lekár a videl ma ležať na posteli, možno by sa spýtal, čo ma bolí. Povedal by som priamo - nič, tak veru, nič! Ale keby mi prikázal nahádzať do fúrika drevené klátiky, pri druhom - treťom by som zastonal: 'Pán doktor, tuhľa, kríže ma bolia...!' Keď ležím - nič, keď sedím - nič, ale keď sa vychystám dačo robiť - nemôžem, nevládzem.“ Kedysi ťažko musel hrdlačiť na kopcoch, ako sa tu vraví na „grešákoch“, kde mal domček, ktorý, keď už nebol obývaný, ktosi podpálil. Domnieva sa, že chtiac - nechtiac pastieri. Pestoval zemiaky a ovos, choval kravu a sliepky. Najťažšie zo všetkého bolo odvádzať štátu vysoké kontingenty. A prišiel aj taký rok, že mor skántril hydinu, v dedine prežilo iba štyridsaťtri starých sliepok. Ani tých vajec nebolo...
Zožala najväčší potlesk
Juliana Štefančíková - Krajňáková, keď vstúpila do slávnostne prizdobenej sály, zožala azda najväčší potlesk. „Naša posledná pani učiteľka,“ povedal ktosi, čím pripomenul, že keď po pätnástich rokoch (1965-1980) zanietenej školsko-kultúrno-osvetovej práce odišla z obce, kremniansku triedu pripojili ku škole v Mníšku nad Popradom.
„Veľmi veľa urobila pre dedinu, nacvičovala všelijaké programy, aj divadlo, zahrala na harmonike...,“ zmienila sa M. Vyšovská.
J. Krajňáková pochádza z Kokavy nad Rimavicou, ale rýchlo sa zžila s rusínskymi občanmi, rada si zanôtila ich pesničky.
V obci bol vtedy iba jeden obstojnejší dom pri obecnom úrade, ktorý je dnes peknou obývanou chalupou. Ostatné príbytky boli drevené, bez kúpeľní. „Škola nepociťovala žiadnu krízu, mali sme všetky potrebné učebné pomôcky. Veľmi nás podporoval vtedajší predseda miestneho národného výboru Ján Fiľak,“ spomína J. Krajňáková.
Skoro nikto nikoho nepoznal
„Tam človeka tiahne, kde sa vyliahne...“ túto ľudovú riekanku nám pripomenul 77-ročný Jozef Matfiak z Kežmarku, ktorý melancholicky priznal, že na tomto stretnutí rodákov skoro nikoho nepozná. Dedinu opustil s rodičmi už v roku 1946, keď lepšie živobytie sa im ponúkalo v Strážkach pri Kežmarku. Rád sa však vracia, aby pohľadom poláskal okolité hory, na ktoré so stádom vystupoval, skôr než vyšlo slnko, ako pastierik. V dedine sú síce dva-tri nové domy, ale náš besedník poznamenáva: „Kto nemá auto, odtiaľto ani nevycestuje.“
Lepšiu prosperitu dedine, rozvoj cestovného ruchu s výhodnou polohou do Poľska, mal priniesť hotel Kremná a neskorší Alpinass, s. r. o., s lyžiarskymi vlekmi. Socialistický zväz mládeže SÚV v Bratislave už v roku 1980 zriadil na katastrálnom území Jarabiny a Kremnej prosperujúcu turistickú základňu. „Žiaľ, už niekoľko rokov je hotel zatvorený,“ trpko konštatuje starostka obce Zdenka Šlampiaková.
„Krčma v obci možno nemusí byť, ale obchod s potravinami?“ pripomíname starostke A. Pivarníka jeho svojrázny výklad slov dedina - osada. „Nuž čo,“ rozhodí bezradne rukami, „keď v Starej Ľubovni otvorili nákupné centrum Lidl, začali tam chodiť všetci občania. Tunajšia predavačka nemohla ponúkať celý sortiment tovarov, aké potrebuje každá rodina, nuž predajňu nadobro uzamkla.“
Popri obecnom úrade je verejnou stavbou už iba gréckokatolícky chrám z roku 1787 s obnoveným interiérom a ikonostasom z roku 1933. Chrámy sa odjakživa stavali iba na zaľudnenom chotári. Azda nenastanú až také zlé časy, že v kremnianskom bohostánku sa nebude mať kto vrúcne modliť.
FAKTY
Kremná
Prvá písomná zmienka o Kremnej, ktorá leží pri pradávnej obchodnej ceste medzi Starou Ľubovňou a Mníškom nad Popradom, pochádza z roku 1773. Osada sa začala formovať na kopaničiarskom práve okolo hostinca s mýtom, najznámejšej „taberny“ na uhorsko-poľskom pohraničí.
Robotníci v devätnástom storočí tu obsluhovali neveľkú železiareň a parnú pílu, roľníci chovali dobytok, menej sa venovali poľnohospodárskej výrobe. Jednotné roľnícke družstvo sa spojilo s Jarabinou (1972), keďže samostatne nedokázalo gazdovať, potom bol v obci aspoňže hospodársky dvor a dielňa na výrobu sviečok.
Dnes sa už pôda neorie, to iba jarabinské kravy spásajú príkre pasienky. Kremná, ktorá nebola za socialistickej éry (odôvodnene) vytypovaná ako stredisková obec, mala zahatanú výstavbu rodinných domov, čo bol zrejme začiatok jej stagnácie, ktorá pretrváva dodnes.
Autor: Anton Radič
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
