Na doskách, ktoré znamenajú svet, začínal v hlavnej postave inscenácie hry Julesa Verna. O tejto úlohe dodnes hovorí – mal som to šťastie. Za sebou má viac ako sto titulov, odohral vyše tritisíc predstavení. V súčasnosti tento „pamätník“ divadla spracúva archív. Profesionálny i ochotnícky herec je paradoxne známejší z ulice, Novovešťania ho vnímajú ako klauna na chodúľoch. Reč je o Albínovi Medúzovi (59).
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. V roku 1981 prijal ponuku bývalého riaditeľa prešovského divadla nastúpiť ako herec profesionál na práve rodiacu sa scénu Spišského divadla pre deti a mládež. Odvtedy ubehlo už 30 rokov.
„Herectvo pre deti je iné ako klasika. Vyžaduje si komplexnejšieho herca, ktorý nielen hovorí, ale aj spieva, tancuje, je akrobaticky zdatný. Pochopil som, že od predstavenia k predstaveniu sa musím učiť novým zručnostiam,“ zdôraznil A. Medúz.
Od herectva pre detského diváka bol iba krok ku klaunovi a chodeniu na chodúľoch. „Paradoxne ma viac ľudia vnímajú v uliciach, ako klauna na chodúľoch, než ako herca. Je to tým, že po uliciach chodí viac ľudí, ako príde do divadla. Ale i na chodúľoch lákam ľudí do divadla. Herectvo a klaunovstvo sa nedá oddeliť. Som tým, čím je momentálne potrebné, aby som bol – hercom či klaunom,“ poznamenal.
Hrať postavu či robiť klauna je potrebné robiť vždy rovnako dobre. Nehral postavy, ktoré by mal vyslovene nerád. No boli, najmä v predchádzajúcom režime také, ktoré boli povinné, a s ktorými sa nedalo nič robiť. A. Medúz hral postavy svetových i slovenských klasikov, či diela hraničiace s postmodernou. „Sú však ťažké predstavenia, na ktoré sa musíte pripravovať celý deň, najmä kvôli vnútornému napätiu. Vtedy idem na hodinovú prechádzku na Košiarny Briežok a zopakujem si celú postavu,“ zdôraznil.
Spoveď šašovi
Ako sa vyznal, pre deti robí rád. „Dieťa vám nič neodpustí, je úprimné a nebojí sa vám všetko vykričať. Detská úprimnosť je skvelá, preto s deťmi robím rád. Vyžadujú hravosť a pozornosť. Nie je nič krajšie, ako úsmevom rozžiarené očká detí,“ zamyslel sa. Často hráva pre choré deti. Rád sa vracia na onkológiu do Banskej Bystrice, ku ktorej má srdečný vzťah. „Pamätám si, ako si raz ku mne sadlo jedno dievčatko. Bolo veľmi uzavreté. Zrazu sa mne – šašovi – začalo žalovať. Otvorilo sa, pričom dovtedy nechcelo komunikovať. S deťmi si dávame navzájom veľa. O to viac ma zabolí, keď niektoré z nich odíde.“
A čo chodúle? Podľa neho nebol problém naučiť sa techniku chodenia. Kolega A. Medúza, ktorý mal hrať lesného ducha, sa bál výšok, tak padlo rozhodnutie na neho. Dnes už to berie ako prirodzenú vec. „Je to rovnaké, ako keď chodíte. Musíte iba stále prešľapovať na mieste, aby ste nespadli. Každý sa ma pýta, či ma pritom nebolia nohy. Nie, veď sú drevené. Skôr to dá zabrať krížom. Udržiavam si ich masážou a saunou,“ prezradil.
Dnes už má tretiu generáciu týchto vysokých nôh. A zažil si s nimi dosť. „Raz sa chcel na mňa vyškriabať jeden malý pán. Mal pri mne pocit, že je ešte menší. Tak to skúsil. Spadli sme obaja, on do torty, ktorú si sám kúpil. Pádov bolo mnoho, nič vážne sa mi nestalo a čo je najdôležitejšie, ani nikomu okolo mňa. Veď neraz mám pri sebe stovku detí.“ Chodúle A. Medúza majú 52 cm, je to kvôli tomu, aby sa sklonil i do kočíka a podal dieťaťu cukrík. „Ľudia môjho veku už nechodia na chodúľoch. Sú na to mladší. Ale nedá mi to, kvôli deťom to robím ďalej,“ dodal A. Medúz.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
