Navštívili sme troch odlišných ľudí, ktorých spája jediné, láska k tradícii, umeniu a svojim koníčkom. Títo páni sú inšpiráciou pre tých, ktorí v sebe popri každodennej práci ešte neobjavili skrytý talent.
POPRAD/BATIZOVCE. Rímskokatolícky kňaz Michal Lipták je vo svojej funkcii od roku 1975 a už počas štúdia na Karlovej univerzite v Litoměřiciach sa dostával do kontaktu s umením.
„K maľovaniu som sa dostal náhodou. Človek to má v sebe, len to musí objaviť. Ja som nikdy nepredpokladal, že toto môžem robiť ako svoju záľubu,“ povedal Lipták.
Umenie začal vnímať cez svojho spolužiaka Jaroslava Zrzavého, ktorý bol synovcom slávneho maliara Jána Zrzavého.
„Začal som si to pri ňom osvojovať. Neskôr, keď som bol kaplánom, miestny pán farár mal plno obrazov od Márie Medveckej a jej manžela a keď sme ich osobne spolu navštívili, kúpil som si od nich obraz a už vtedy som chcel maľovať,“ zaspomínal na začiatky.
Baví ho kubizmus a abstrakcia
Profil
Michal Lipták
Michal Lipták sa narodil v Ľubici a má 60 rokov.
Študoval na Karlovej univerzite a vysvätený za kňaza bol v roku 1975.
Práve oslávil 36 rokov svojho kňazstva.
V súčasnosti pôsobí vo farnosti v Spišskej Sobote.
Liptáka inšpirujú aj náboženské obrazy. „Biblickými témami boli inšpirovaní mnohí umelci. Ja to navyše porovnávam. Napríklad s Pietou veľmi nesúhlasím. Tam matka drží v náručí svojho syna Ježiša, ktorý bol svojou postavou mohutný, a to v skutočnosti žiadna žena neudrží,“ zhodnotil farár, ktorý vyskúšal mnohé techniky maľby.
„Najviac pracujem s olejomaľbou. Kedysi som napodobňoval práve techniky Medveckej, Votrubu či Benku. Najbližším sa mi ale stal kubizmus a abstrakcia, v nich som sa našiel,“ priznal sa.
Lipták: každý má nejakú neopakovateľnú cestu
Svoje obrazy ako amatérsky umelec už stihol Michal Lipták ukázať verejnosti. „Mal som niekoľko výstav menšieho významu v Starej Ľubovni, Kežmarku či v Poprade. Jednu sa mi podarilo zorganizovať aj v Poľsku,“ vymenoval.
Ako maliar amatér si myslí, že každý z nás má v sebe niečo, čo v ňom dlho driemalo, len to ešte neobjavil. „Každý má nejakú inú, neopakovateľnú cestu. Ak človek niečo popri tom návale práce stihne vyskúšať a chytí ho to, potom naozaj toho veľa dokáže,“ dodal.
Volajú ho Sam
František Moštěk sa narodil v Čechách, ale už dvadsaťosem rokov je verný Tatrám, a preto sa usadil v Poprade. Jeho záľubou je hudba, ale trochu inak.
„Na gitare som začal hrať v štrnástich rokoch. Keďže som nemal dlho svoju vlastnú, tak som využil svoje vedomosti zo stolárčiny a vyrobil som si ju. Mal som vtedy 21 rokov a boli to hneď dve, bendžo a lutna,“ povedal Moštěk, ktorého kamaráti nevolajú inak ako Sam.
Tento stolár sa neskôr presťahoval pod Tatry, a keďže sa aj tu dostal do stolárskej dielne, pokračoval vo svojej záľube.
„Každá gitara je jedinečná a nepodobá sa na inú. Sú to rôzne kombinácie, ako bendžora (bendžo a gitara), lutora (lutna a gitara) či madolele (mandolína a ukulele). Majú aj svoje mená ako veľké husle, srdcovka, superka či Pamela Anderson,“ vymenoval gitary Moštěk.
Nezarába na tom
Profil
František Moštěk
František „Sam“ Moštěk sa narodil na Morave v Uherskom Brode.
Má 55 rokov a už dvadsaťosem rokov žije pod Tatrami.
Vyučil sa za stolára a túto profesiu dodnes vykonáva.
Gitary vyrába prakticky na kolene. „Je to dosť prácne, keďže všetko robím v kuchyni nad sporákom. Ako stolár sa dostanem k rôznym druhom dreva,“ povedal. Gitár má vyše tridsať a všetky sú funkčné. Niektoré už aj predal, ale ako biznis to nerobí.
„Za celý život som mal jedinú originálnu zákazku, keď si jeden chlapec u mňa objednal gitaru Explorer, čo je rocková hranatá gitara. Pospájal som tam dokonca aj elektriku, v ktorej sa nevyznám, ale vyšlo to,“ dodal s úmevom.
Bavia ho aj nože
František Moštěk s tým, ako hovorí, nevie prestať. Okrem gitár sa venuje aj komponovaniu horolezeckých piesní a nožom.
„Mám ich vyše päťdesiat. Najviac som hrdý na kópiu noža, ktorý mal vo filme aj Winnetou. Volá sa white hunter a urobil som ho podľa obrázku v časopise,“ pochválil sa Moštěk, ktorý sa drží českého nožiarskeho hesla. „Správny muž má pri sebe nôž a ďalších tridsať má doma," doplnil.
Na tradície nedá dopustiť
Batizovčan Milan Pastrnák prežil celý svoj doterajší život v tejto podtatranskej obci a jej tradíciám je vždy verný. „Vyrastal som so starou mamou a ona zdobila batizovské veľkonočné vajíčka. Ak jej nejaké prasklo, dala mi ho dorobiť, aby som si to vyskúšal,“ zaspomínal si na detstvo.
Profil
Milan Pastrnák
Milan Pastrnák sa narodil v Spišskej Sobote, ale odmalička žije v Batizovciach.
Má šesťdesiat rokov a vyučil sa za automechanika.
Pôsobil v poľnohospodárskom družstve ako traktorista, neskôr pracoval s buldozérom a teraz je z neho skladník v Poľnohospodárskom družstve Batizovce.
Nikdy sa vraj nemohol ani len dotknúť pilníkov, s ktorými vyškrabávala vzory jeho stará mama. Vždy mu dala starý nepoužívaný. „Dnes pracujem len s tými, ktoré mala ona. Držím sa tradície a na klasické motívy nedám dopustiť,“ zdôraznil.
Milan Pastrnák vždy pracoval na družstve. Ani popri tejto ťažkej práci sa nevzdal svojho hobby. „Robím tie isté vzory ako kedysi starí Batizovčania.
Je to technika možno aj dvesto rokov stará. Batizovské vajíčka sú o tom, že na nich nesmie chýbať priliehavý veršík, ktorý patril vždy len jednej osobe,“ opísal tradíciu Pastrnák. Po starej mame má veršíkov vyše tristo a dodnes ich vpisuje na škrupinu vajíčka.
Chcú od neho moderné vajíčka
S výrobou pre celú dedinu a široké okolie začína tento umelec už v tomto období na začiatku novembra. „Pred Veľkou nocou by chcel narýchlo vajíčko každý.
Dnes si ale ľudia tradície nevážia a stále viac chcú na vajíčkach mať rôzne moderné vzory. Odo mňa sa ich nedočkajú. Ja som hrdý Batizovčan a svojej techniky sa nepustím,“ povedal rázne Pastrnák.
Podľa neho jeho už tých tradičných vyškrabávačov málo a dedí sa to poväčšine v každom druhom pokolení. „Zaúčam svojho vnúčika, a ten so mnou rád chodí na rôzne výstavy. Je šikovný a vajíčka mu už nepukajú,“ pochválil si vnúčika Pastrnák.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
