Keby kvety vedeli zveriť svoje tajomstvá na papier, viete si predstaviť, koľko by to len bolo príbehov? O narodených deťoch, naplnení životných snov, výročí, pomoci ľuďom, vyznaniach, láskach, šťastných koncoch, ale aj rozlúčeniach. Jedným z tých, ktorý farebnému kráľovstvu prepadol na celý život, je Viktor Hrobák (56) z Popradu.

POPRAD. Príbeh majiteľa kvetinárstva napovedá, že povolanie, keď je človek poslom výnimočných chvíľ, ho skutočne nikdy neomrzí. A začalo sa to celkom obyčajne - pred päťdesiatimi rokmi na poliach Zamaguria.

Od zemiaka ku karafiátu je blízko

Vtedy prišiel šesťročný Viktor po prvýkrát z Veľkej Lomnice k prarodičom na letné prázdniny. Pomáhal na poli, motal sa okolo kravičiek, sušil seno a vystrájal spoločne s ďalšími dvoma bratmi Jožom a Mirom po lesoch.
„Pochádzam z poľnohospodárskej rodiny, a tak som mal k rastlinkám odmalička veľmi blízko. Kvety som ako chlapec vnímal úplne rovnako ako zemiaky, šalát alebo kapustu. Všetko sú to živé organizmy a vyžadujú sistarostlivú opateru. Dnes trošku s nadsadením hovorím, že od zemiaka ku karafiátu je veľmi blízko. Však aj zemiak, kým prinesie svoje plody, vykvitne,“ hovorí s pousmiatím majiteľ obchodu s kvetmi

Ako študent si chcel privyrobiť

O jeho ďalšom osude a postupne o povolaní rozhodla prísna výchova rodičov. „U nás doma sa príliš nediskutovalo. Rodičia sa venovali poľnohospodárstvu, a tak som v rámci rodinnej tradície nastúpil na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, kde som vyštudoval odbor ochrana a výživa rastlín.“ Ako väčšina študentov som mal peňazí poskromne a nechcel som starších rodičov finančne zaťažovať.“
Lenže ako si privyrobiť? Autá opravovať nevedel a stavať domy tiež nie. Aj keď to nie je úplne pravda.

Pod Tatrami postavil skleník

Prvý dom, ktorý vlastnými rukami vytvoril, bol skleník na záhrade vo Veľkej Lomnici. Mal dvadsať rokov. „Kvetinári boli za socializmu celkom bohatí ľudia a ja som nechcel byť chudobný,“ rozpráva bez okolkov sympatický pán.
Na veľkých sviatkoch, napríklad na takom Medzinárodnom dni žien, sa predsa dali zarobiť slušné peniaze. Viktor si v Nitre všímal čulý ruch v kvetinárstvach, a preto začal s pestovaním tulipánov a karafiátov. Sám si ich dokonca aj viazal. Bol to flórista pionier.

„Nepoznám dámu, ktorú nepoteší kvetina“

Vypestoval kvety aj pre svoju lásku, daroval jej tri puky karafiátov. „Za tie roky pri kvetoch som zistil, že vôbec nezáleží na tom, aký kvet žene dáte. Hlavne ich však musíte darovať z lásky. A skutočne nepoznám dámu, ktorú by kvetina nepotešila. Moja partnerka Renáta mi pomáha v obchode, takže je vlastne stále medzi tou nádherou a aj napriek tomu sa mi ju niekoľkokrát podarilo živým kvetom prekvapiť.“

Kvet nie je tovar ako auto

Časy, keď vám v každom obchode uviazali kvet rovnakým spôsobom, sú dávno preč. Dnes majú kvetinársta svoj vlastný rukopis. A úprava kvetov je tiež samostatnou kapitolou príbehu poľnohospodárskeho inžiniera z Veľkej Lomnice.
„Kvet prináša zdanlivo len duševnú radosť a v tom je veľký rozdiel od predaja iného tovaru, napríklad ojazdených áut. Ak chcete byť v našom odbore úspešný, musíte byť svojím spôsobom psychológ. Poradiť zákazníkovi, aký kvet sa k výročiu alebo príležitosti hodí a ako má byť upravený. Som zásadne proti všakovakým guľôčkam, pierkam a rôznym papierovým manžetám alebo mašličkám. Náš spôsob viazania je blízky prírode. V pripravovanej kytici sú dominantné kvety a nie doplnky,“ hovorí pán Viktor.

Učí nielen vlastné flóristky

Práve viazanie kvetov robilo inžinierovi Hrobákovi najväčšie starosti. Dlho ho trápilo, že absolventi záhradníckych škôl nedokážu viazať kvety podľa jeho predstáv, aj preto pred troma rokmi založil v Poprade vlastnú školu.
Adeptov na toto doslova umelecké povolanie pripravuje renomovaný európsky flórista Slavomír Šebest. Škola má akreditáciu ministerstva školstva a už dávno ju nenavštevujú len zamestnankyne popradského podnikateľa. „Najlepšie sa učí kvetinárky amatérky, tie sa totiž veľmi rýchle prispôsobujú. Keď k nám príde pani, ktorá viazala pätnásť rokov kvety rovnakým spôsobom, väčšinou už nedokáže zažitý stereotyp opustiť,“ konštatuje.
Je zaujímavé, že zatiaľ čo vo svete patria k najlepším kvetinovým dizajnérom muži, na východnom Slovensku o povolanie flóristu záujem nie je. Žiaden muž zatiaľ cestu do školy Viktora Hrobáka nenašiel.

Šou na mestskom úrade

Popradčan už deväť rokov organizuje na mestskom úrade kvetinovú šou, kde pozýva flóristov z celej Európy. Akciu navštevujú experti z bývalého Československa, ale tiež z Holandska, Talianska, Francúzska a iných kvetinových veľmocí.
„Tradičnú decembrovú Show usporiadavam predovšetkým pre profesionálov, aby poznali, kde sa svet uberá. Nie som typ, ktorý by len sedel v kancelárii a počítal peniaze v pokladnici. To rozhodne nie. Mám svoju prácu rád a čokoľvek o nej ma zaujíma.“
Priznal sa nám, že kdekoľvek vkročí, hneď sleduje, aké kvety sú trebárs v reštaurácii na stole, čo zdobí kancelárie, spoločenské miestnosti. „Ani by ste neverili, čo všetko nám vybraný kvet prezradí. Neexistuje totiž škaredý kvietok, len je zle zvolený alebo zle umiestnený, kde zapadne a nevynikne.

Dvadsať hodín do Popradu

Bývalý študent nitrianskej fakulty dnes vlastní sieť obchodov, zamestnáva takmer sto ľudí a kvety dováža z Holandska dvoma špeciálne upravenými kamiónmi. Návesy sú izotermické, teplota musí vyhovovať všetkým dovážaným kvetom.
„Dodávka vôní“ je v Poprade za dvadsať hodín. Aj keď je kvetinárskou veľmocou Holandsko, svetom hýbu i kvety z Kolumbie, Ekvádoru, Kene a z Izraela.
„Prevoz kvetov nemožno podceniť, je to veľmi citlivá vec. Síce už dnes existujú chemické prípravky, ktoré vám život rastlinky predĺžia až o mesiac, ale aj tak musíte byť veľmi opatrní,“ vysvetľuje Viktor Hrobák.

Kuchár medzi kvetinami

Podobné je to aj so zalievaním. Mnoho ľudí sa mylne domnieva, že kvety vädnú len preto, že majú nedostatok vody. Často je opak pravdou. „Na zalievanie kvetov neexistuje recept. Každá miestnosť má inú vlhkosť a teplotu. Rastlinky potrebujú svojho záhradníka, nie je dobré, keď sa v starostlivosti o ne ľudia striedajú,“ súdi odborník, ktorému v kráľovstve vôní a farieb pomáhajú takmer všetci členovia jeho rodiny.
„Ani syn Viktor nemal na výber. Síce sa vyučil za kuchára, ale pretiahol som ho k sebe,“ usmieva sa Viktor senior.
O rodinný klenot sa starajú aj obe dcéry Denisa s Michaelou, ktorá je však momentálne na materskej dovolenke. „Dôverujem im a to je pre mňa zásadné. Ale tiež ich veľmi nechválim, skôr ma zaujíma, aký zvuk má ich práca na trhu. To je najlepšia vizitka.“

Autor: Július Nosko

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš