Pietna spomienka má pod Tatrami už svoju tradíciu a nikdy si ju nenechajú ujsť významní hostia. Aj tento rok je obohatená o výstavu v priestoroch Tatranskej galérie a bude tak tragédiu pripomínať ešte niekoľko týždňov.
POPRAD. Vyvrcholeniu spomienok predchádzalo niekoľko sprievodných podujatí. Samotný pietny akt sa konal v nedeľu presne sedemdesiat rokov po prvom transporte.
„Čím ďalej sme od obdobia holokaustu, tým viac ubúda pamätníkov a tých, ktorí to prežili. To všetko sa však môže kedykoľvek zopakovať a už nielen na židoch,“ zdôraznil organizátor a riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan.
Podľa neho sa o tom málo hovorí na školách. „Mládež je málo pripravená. V školách sa tomu nevenujú. Na mladých záleží ako bude svet vyzerať a práve na takýchto odstrašujúcich príkladoch by mohli stavať,“ dodal.
Grosmanová: Umierať budem s čistým svedomím
Do Popradu dorazila z Kanady aj Edita Grosmanová, ktorá prežila koncentračný tábor Auschwitz. Tá má dnes 87 rokov a stále na tragédiu spomína, akoby to bolo včera.
„Toto nie je len trojročná tragédia. Touto tragédiou žijem celý život, každý deň. Napriek všetkému som však nestratila svoju tvár a umierať budem s čistým svedomím, že som nikdy nikomu neublížila,“ povedala pred pamätníkom na popradskej stanici.
Na otázku, či si ešte nájde čas a príde spomínať pod Tatry, odpovedala: „Som fyzicky na tom zle, ale Boh mi dal toto,“ a ukázala na svoju hlavu. „Pokiaľ budem existovať, všetko vyrozprávam. Je to moje poslanie, nie náhoda, ani zázrak,“ dodala Grosmanová.
Merali sem cestu zďaleka
Zďaleka sem dorazila aj Ružena Bocková. „Nedá sa zabudnúť. Zobrali všetkých židov a zamkli domy. Mama plakala, aby jej nechali aspoň prestieradlo, veď len práve porodila môjho brata. Preto som sem prišla až z Tel Avivu,“ uviedla so slzami v očiach.
Prešovčan Juraj Guttman opísal tradíciu kladenia kamienkov na židovské hroby. „Je to tradícia. Na cintoríny nenosíme kvety, ale dávame tam kamienok, aby spomienka ostala večná,“ vysvetlil.
Do Popradu prišiel, lebo aj jeho teta bola v prvom transporte. „Celý ten príbeh nie je smutný len pre tých, ktorí tam ostali, ale aj pre tých, ktorí to prežili. Väčšinou sa už vrátili len trosky ľudí,“ dodal.
Tunajší nezabudnú
Tatranec Ondrej Čech neustále spomína na onen 25. marec s pokorou. „Nielen v Poprade treba dbať na to, aby ľudia nezabudli. Tragédie sa v rôznych podobách opakujú všade. Mám 72 rokov a rozprával som sa veľakrát s ľuďmi, ktorí to prežili a prechovávam k nim úctu,“ zdôraznil po zapálení sviečky.
Spomínať môžete do 10. apríla
Celú spomienkovú ceremóniu prvého transportu židovských žien a dievčat z Popradu zakončili účastníci v Tatranskej galérii vernisážou výstav Viery Kamenickej a Angličanky Jenny Stolzenberg s tematikou holokaustu. „Tieto udalosti vnímam veľmi osobne. Časť mojej rodiny bola vyvraždená v táboroch. Fotky sú moje zážitky, ktoré som mapovala počas mojich spomienkových pobytov. Verila som, že to niekomu niečo povie,“ vyznala sa fotografka Kamenická, ktorá v Poprade vystavila svoju zbierku fotografií.Stala sa aj kurátorkou druhej výstavy keramických topánok rovesníčky Jenny Stolzenberg. „Autorka je môj ročník. Ona si tie topánky začala vyrábať ako pamätníček. Na každej z nich je vyvinuté nejaké násilie, či deformácia. To symbolizuje bolesť a utrpenie tých ľudí,“ dodala.
Výstavy budú sedemdesiate výročie transportu z Popradu v Tatranskej galérii pripomínať do desiateho apríla.
mv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
