So svojím programom sa objavil aj v Poprade. Ako priznal, na toto mesto má dosť skľučujúce spomienky.
POPRAD. Pred 33 rokmi svojej prvej, vtedy tehotnej manželke Jane, viezol z Prahy vlakom vodný melón. Neznalý miestnych pomerov však išiel zo železničnej stanice z Popradu pešo až do Smokovca – (kde bývala jeho láska – teda takmer pätnásť kilometrov.) „Bol to skutočne pochod smrti,“ povzdychol si Kraus vo svojich spomienkach na pochodový „očistec“ z popradskej stanice až do Tatier.
Prečo ste prišli až na východné Slovensko? Máte k nemu nejaký zvláštny vzťah?
Mám celé Slovensko a Slovákov rád. Slováci sú totiž emotívnejší než Česi a mne je to bližšie, protože i ja som veľmi emotívny. Odjakživa nemám rád pokyny v zmysle – nie veľmi nahlas, nie so smiechom, nie veľmi vážne. Naopak! Slováci, podľa mňa, majú oproti Čechom bližšie k južnému temperamentu. Ďalší fakt je ten, že u Slováka oveľa skôr poznáte, na čom ste. To u Čecha neplatí. Mám niekoľko svojich teórií, už mám na ne i vek, preto hovorím, že Slováci sú aj nepomerne nábožensky viac založení, než Česi. Ale to sú asi všetky národy v Európe...
Ako to myslíte?
Česi sú často neznabohovia a veria na peniaze tak, že vlastne zabúdajú na Boha. Preto český posmrtný raj predstavuje u mojich krajanov to vysnené úslovie – Za vodou. A verte mi, že mnohí tak milujú peniaze, že zabúdajú aj na smrť. Preto sa za nimi tak naháňajú. Akoby im niekedy chýbalo to pokorné vedomie smrti, pretože práve vedomie smrti vás často v živote mierni. Že tie peniaze vlastne až toľko nepotrebujete, pretože raz príde aj tak koniec. A veľa vecí je predsa dobré si ešte užiť.
Čím vás Slovensko ešte zaujalo?
Slováci majú inú históriu, než my, a to má i svoj dopad. Prejavuje sa to i v móde. Muži sú tu podľa mňa viac parádiví, než v Čechách. To, čo občas vidíte na slovenskom mužovi, sa tu vníma ako samozrejmosť, zatiaľ čo pre Pražáka je to až príliš. My sme často strohí a opatrnejší. Tiež Slovenky sú oveľa výraznejšie. Majú racionálnejšiu úvahu hlavne o tom, ako uplatniť svoju krásu v kariére.
V dobe bulvarizácie takmer všetkého vy sám vystupujete ako intelektuálna chuťovka. Zdedili ste svoj štiplavý humor po niekom v rodine?
Myslím, že to mám vrodené a jediné, čo pre vás môže rodina urobiť, je vaše nadanie rozvinúť, alebo udusiť. Keby boli moji rodičia seriózne depresívni, tak by som sa asi nikdy nenarodil. Tie hrôzy a nešťastia, ktoré otca s mamičkou stretli, napodiv dokázali spolu prekonať s nadhľadom, otriasť sa z nich a často ich aj zosmiešniť. Ona nie každá, ale veľká časť katastrof a neúspechov, s ktorými sa v živote stretnete, može byť časom zdrojom veľkej zábavy. Teda predovšetkým v rodine.
Koho by ste si priali mať u seba v relácii?
Na toto sú dva pohľady. Jedna vec je, s kým by som chcel hovoriť ja a druhá, kto by bol dobrý hosť v mojej relácii. Hostí ale vyberá produkcia. Môžem vám prezradiť, že keď som mal pred sebou v talk show svoju rodinu na čele s mamčou, bolo to to najhoršie, čo ma mohlo stretnúť. Veľmi by som si však prial uvítať svetového režiséra Miloša Formana, ale jemu sa, bohužiaľ, absolútne nechce.
Autor: Julius Nosko
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
